Rozhodla som sa, že idem konečne domov. Slnko krásne svietilo. Po celom dni v kancelárii s tromi strešnými oknami mi chýbal pohyb vzduchu. I bezvetrie, ktoré celkom nebadane hýbe vlasmi na kraji tvári, človek cíti i zdanlivo nehybný vzduch na lícach. Je krásne, odchádzam dosť skoro, takmer sa cítim tak detsky previnilo, akoby som zdrhla zo školy.
Prechádzam okolo magnólie. Neuveriteľne omamná vôňa. Nemá listy, iba obrovské nádherné puky ružových kalištekov tých najomamnejších vôní. Zatváram oči, nemôžem sa pohnúť. Ópium. Z hrude mi vyviera teplo, celé telo horí, verím, že sa mi parí z pusy aj v tomto teple. Na rukách a lýtkach mi naskakuje husia koža, s pod pazuchy vyráža studený pot. Husia koža dokáže neuveriteľne bolieť. Ide mi prasknúť koža. Zarývam nechty do lýtka. Snažím sa zoškriabať všetky pocity z pokožky. Zaberá. Na červených pruhoch po nechtoch začínajú presakovať bodky krvi. Už tu stojím dosť dlho aby som vyzerala blbo, idem preč.
Prichádzam k jazeru. Desiatky ľudí tu vítajú jar, hrajú basketbal, krúžia okolo, zbierajú kaky po svojich psíkoch, venčia kočíky. Prichádzam k lavičke. Na nej sedí malý človek, s obrovskou hlavou, s malými rukami a nohami, na konci s veľkými dlaňami a chodidlami. Niečo mrmle a naťahuje ku mne ruku. V druhej si drží vyzutú a obnaženú nohu s veľkým chodidlom a strká mi ju do pohľadu. „Panička, dajte mi niečo," vyrozumiem keď prídem bližšie. Váhavo idem ďalej. Ako ja toto nemám rada. „Prosím, dajte mi niečo. Dajte mi krém." Ako môže vedieť čo nesiem v kabelke? Ako to vedel?
Pristúpim k nemu a podávam mu pomaranč. Našla som ho pred základnou školou na zemi. Bol prezretý, ale dobrý, do zajtra by nevydržal. Spokojne mi pomaranč berie z ruky. „A nejaké peniaze?" „Buď pomaranč, alebo nič," hovorím mu. S detským pohybom si pomaranč pritlačil k hrudi a uprel na mňa uchvatiteľský pohľad. „No vidíš", usmiala som sa a pobrala preč.
Cesta domov bola dlhá. Nebolo sa kam ponáhľať. Času dosť, za hodinu bude o hodinu viac....