Posvätný Háj (fotopríbeh)

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 18.3.2007 o 21:10 | (upravené 29.11.2012 o 12:57) Karma článku: 6,38 | Prečítané:  1760x

Vchádzam do svätyne, ktorú strážia navždy umlčaní strážci, skamenení vo svojej ostražitosti, s pohľadom upretým do tvojho najhlbšieho vnútra. Cítiš ich pohľad na svojom srdci a ako bohovia v starom Egypte vážili duše mŕtvych pri prechode na druhú stranu, oni pohľadom vážia tvoje srdce.

 

Prechádzam okolo nich, s rozbúchaným mladým srdcom, ani nedýcham, cítim v nich pulzujúci život skamenených tiel, lesknúce sa kamenné žily, teplú auru živej bytosti. Ticho, s bázňou, na špičkách vchádzam do lesa. Tajomného sveta farieb, dokonalej hry tónov a vôní, jemných energií zhmotnených do dokonalých tvarov.

 

Dostávam sa na vrchol kopca, na malú trávnatú plošinku. Ostávam tam bez pohnutia stáť a zatváram oči. Dole je priepasť, strmá, nevyspytateľná a zradná. Stojím na jej okraji, ale nevnímam ju. Počúvam. Počúvam tisíce rôznych zvukov, šum, čvirikanie, krákanie, listy vo vetre, vŕzgajúce konáre, praskajúce halúzky, trepotanie krídel, bzukot včiel, šepot stromov, vietor v údolí, radosť, život, znovuzrodenie. Načúvam zvukom pomalého ale nekonečne silného rozbiehania večného kolesa tohto prírodného perpeta.

 

Opúšťam predstavenie symfonického orchestra a hľadám cestu späť. Volajú ma, počujem ich. Strážci zvolávajú všetkých naspäť do svojho sveta. Prichádzam k mystickej bráne. Tam vchádzam naspäť do sveta kde sa zvádza večný boj. Boj dobra a zla, imaginárny boj ľudskej predstavivosti, ktorý je rovnako nekonečný ako fascinujúci.

 

Náš, ľudský svet, charakterizuje práve tento boj, pretože je to jedna z vecí, ktorú nedokážeme ovládnuť a skrotiť. Dobro a Zlo. Čo je čo? Kto je kto? Svet človeka je bojom vymyslených protikladov, ktoré sa prelínajú, miešajú, niekde oddeľujú a niekde strácajú. Hľadáme presné vysvetlenie, konečné definície pre pojem Dobra a Zla. Ja mám jedno vysvetlenie. Dobro a Zlo je to, čo v jednom svete neexistuje. Ten svet je príroda. V prírode neexistuje ani Dobro ani Zlo.

Obchádzam od brány s bojovým pokrikmi a posledný krát sa otáčam za tým, čo ostalo na druhej strane. Pozerám cez plot, živý plot z konárov, mreža z kôre a živice, nepriestupná a formovateľná. Vždy sa prispôsobí tak, aby sme my, ľudia, nemohli prejsť až k jej podstate, k jej jadru.

Ďakujem jej, že ma na chvíľu pustila k sebe, že som sa mohla stať na pár minút jej súčasťou. To človeka mení, navždy vrýva malé vrúbky do duše, priväzuje malinké kotvy, malé nitky, pomocou ktorých sa vždy môžeš vrátiť do tohto miesta pokoja a krásy...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?