Skrytá maska Egypta, IV

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 31.8.2010 o 13:20 | (upravené 29.11.2012 o 12:32) Karma článku: 5,58 | Prečítané:  1513x

Oveľa veselšie však bola naša cesta za Memfisom. Memfis je také mestečko, alebo skôr architektonický komplex, neďaleko Káhiry, kde leží kolosálna socha Ramzesa II. a v okolí sú viaceré sochy umelecky umiestnené v krásnom parku. Zároveň je toto mesto východisková križovatka ciest smerom na Dašur, kde sú ďalšie megalitické pyramídy. A tak sme sa cez Káhiru, z nášho obľúbeného hotela na streche, previezli už nacvičenými kombináciami minibusov na známu križovatku ciest smerom von z mesta. A tu sme začali vyvolávať „Memfis?" ... „Memfis?". Ale nič, nikto sa nechytal.

„Mitrahina?" pýtali sa nás na oplátku namiesto toho, aby nám ukázali cestu. Po zúfalom blúdení na rozsiahlej križovatke, lebo tam u nich to nie je ako u nás, že zastávka je na začiatku križovatky vždy v tom smere kam potom autobus má smerovať ďalej, tu je to kade tade - aj v protismere, teda po nekonečnom blúdení a už zúfaní, že sa tam nedostaneme, sa zrazu ozval jeden chlapík, že tade. A ukazoval kdesi medzi vysoké paneláky. Úplne niekde do kelu na opačnú stranu. Už sme chceli napriek tomu nastúpiť na zastávke, ktorú sme vzhľadom na smer jazdy považovali za správnejšiu, ale radšej sme sa opýtali ešte raz znovu. Opäť nikto nič nevedel. Opäť voľačo mrmlali o Mitrahine, oni sú asi fakt hluchí alebo čo! Memfis mal byť 15km od Káhiry a nikto o ňom nepočul??? Nakoniec sme zmožení prešli na druhú stranu a hľadali kde by to nástupisko malo akože byť. Opäť skapal pes a nikto o Memfise nikdy nepočul. Zadubení sedliaci! Nakoniec sme sa ponorili ešte hlbšie do toho sídliska a objavili sme stanovisko troch mikrobusov. Na otázku „Memfis?" Obligátne krútili hlavami, že „koho?", ale autobusár nás už natlačil vehementne dnu. „Tak keď už nič, tak sme aspoň podľahli autobusárovej charizme a necháme sa odviezť kam sa mu uráči", povedali sme si. Na koniec však na naše nehynúce prekvapenie nás chlapík vyhodil v Memfise - na dedinskej uvítacej tabuli sa skvel nápis „Mitrahina".

Po okukaní Ramzesa sme dokráčali na križovatku a stopli taxík do Dašuru. Ono to bol chlapík so zeleninou, ale za peniaze sa ochotne otočil, rozhodnutý ťahať s nami relatívne ďaleko do púšte a dokonca nás tam i počkať. To sme si samozrejme poistili tým, že sme mu dali iba polovicu dohodnutej ceny za odvoz. V Dašure sme padli na zadky, pretože sú tu porovnateľné ak nie skoro rovnaké pyramídy ako v Gíze. Dokonca sa dá „zadarmo" vstúpiť dnu do pohrebnej miestnosti. Platí sa len jedno vstupné do celého areálu. Ono slovo „areál" je trochu honosné slovo označujúce nejaké hranice pozemku. Tu stála na púšti, tak 30 minút za poslednou dedinou, na šíšo-šírnom priestranstve nedozernej púšte pred obrovskou pyramídou osamotená búdka, veľká tak pre jedného vrátnika na stojáka. A nikde ani nohy. Boli sme dokonale sami, nebyť nohsledov v uniformách. Vnútrajšok pyramídy sa nedá porovnať s tými v Gíze. Obrovský vzdušný, nádherne nasvietený, plný malieb miniatúrnych postavičiek, a celý náš. Človek si tam mohol sadnúť, a zamyslieť sa nad malosťou jednej ľudskej bytosti v porovnaní s jej dielom. Zaujímavé, že tento raz nebolo vnútro pyramídy tiesnivé a skľučujúce ako v Gíze. Asi to bolo akousi ľudskosťou stien pomaľovaných miliardami malilinkatých postavičiek, a priestrannosťou. Vnútrajšok bol postavaný ako vyvrátená pyramída, takže duté vnútro bolo schodiskovo odstupňované a riadne vysoké. Po návrate naspäť na Zem sme opäť nastúpili medzi banány a melóny a valili spokojne nazad do Káhiry.

Posilnení našimi cestovateľskými úspechmi, často neočakávanými, sme sa jedného dňa vybrali doslova na expedíciu. K veľhlasnému obrovskému slanému vnútrozemskému jazeru Fajum. Oslavné ódy na pláže a oddychové a relaxačné miesto nás presvedčili sa vybrať kamsi do púšte. Z Káhiry sme najprv naložení v dopravnom Mitsubishi po hodine jazdy došli do mesta Al-Fayyúm. Dopravné Mitsubishi predstavuje nákladný pick-up prerobený na prevoz ľudí primontovaním drevených lavíc pozdĺž „kufra" po oboch stranách (asi ako sedia vojaci v dodávkach) a tí sa tam potom seba deštrukčne trmácajú hlava nehlava, berúc do úvahy brutálny spôsob šoférovania Egypťanov. Tam sme si uvedomili, že Al-Fayyüm je oázna oblasť Fayyüm Oasis, a k jazeru musíme ďalej cestovať. Do mesta Qärün. A tak sme začali vyhukovať našu destináciu. Bezvýsledne. Nakoniec nás už asi desiaty človek poslal opäť na opačnú stranu štvorprúdovky (v strede s plotom proti prebiehaniu) a tam kdesi medzi domy. Tento raz sme sa vložili do rúk Osudu bez boja. Nasadli sme tam kde nám ukázali, že tento Mitcu ide do Qärün. Po ceste sme presadali v jednej dedine. Bolo to na jedinom námestí - plnom taxíkov! Bolo tam asi 20 taxíkov - v dedine s 50 obyvateľmi. Prestupište. Hneď sa okolo nás zbehli supy, ale taký mladík nás hneď našikoval do ďalšieho Mitcu a už sme fujazdili. Vyhodil nás chlapík na križovatke - na brehu oslavovaného jazera Fayyüm. No... parádne jazero, len čo je pravda. Bolo .. slané. Kompletne zasr...špinené odpadkami, hnusne špinavé, pláže pod hŕbami odpadkov, staré loďky, všetko hnijúce, smradľavé. Proste letovisko po Egyptsky. Dozvedeli sme sa totiž, že toto je miesto letného oddychu miestnych - bohatých Egypťanov z Káhiry. Super. A teraz tu nebola ani noha, lebo bol september a bolo po sezóne. Sklamaní stopujeme na ceste nazad nejaké okoloidúce Mitcu. Samozrejme čert nikdy nespí a tak sa na nás nalepil chlapec, že nám zoženie odvoz. Chcel ďengy. Nakoniec nám zastavilo Mitcu nazad do tej prekladiskovej dediny a chalan si myslel, že to jeho zásluhou. Začal niečo bľabotať o desiatich dolároch, tak sme mu podali 1,5 libry (čo bola cena cesty tam) a zatváril sa trochu okradnuto. Naša povesť nás však predbehla a ked sme vystúpili, v očiach taxikárov vyzerajúc bezmocne (!), vrhli sa na nás nie ako supy, ale ako tisíc supov. Zrazu ich bolo aspoň 50, ale žiadne naše Mitcu do Al-Fayyümu. Začali nám ponúkať svoje služby = neuveriteľne zavadzali našej snahe nájsť naše Mitcu. Ale nebolo žiadne. A do toh neustále taxikár: „za sto dolárov do Káhiry!". Hovorím, že nie, ideme do Fayyümu. „Nie, musíte do Káhiry! Taxi!!! Taxi!!" Nie, ideme s Mitcu do Fayyümu. „Žiadne Mitcu už dneska nepôjde. Musíte do Káhiry! Žiadne Mitcu nepríde. Toto nie sú Micu do Fayyümu. Nie! Nie! Káhira! Taxi! Poďte!" a začal ma ťahať do taxíku. A teraz si predstavte, že ich bolo asi desať, do toho ten chalan, a všetci sa snažili urvat si nás. Jeden cez druhého, strkačky, hulákanie, rev, brutálna gestikulácia, stále nejaké „No! No!". Bolo to na palicu poviem vám. Nakoniec sa mi podarilo bokom okom zbadať pridúvšieho šoféra v bielom Mitcu a utekala som k nemu s otázkou: „Fayyüm" - „Áno". SUPER! Obligátnych 1,5 libry a zdrháme.

Po takýchto zážitkoch si človek dokáže neuveriteľne vychutnať TICHO, POKOJ a KĽUD. Na druhý deň sme sedeli na bobkoch v našom strešnom hoteli v Káhire a naplno oddychovali v tieni Ibišteka s horúcim čajom v ruke. Paráda....

Biela púšť ...

Medinat Habú v Luxore...

Socha Hóra pred vchodom do Hórovho chrámu v Edfu...

Viem, že článok je určite moc dlhý, ale pozajtra odlietame do Tureckého Kurdistanu a tak potrebujem vypísať všetky zaujímavé veselé i neveselé zážitky, aby som si v hlave spravila miesto pre nové. Tie už (teraz!!) zapisujem do cestovného debilníčka, a keď sa vrátime - v októbri, tak vás s nimi zoznámim. Ak sa mi ešte podarí hodiť na elektronický papier zážitok z posvätnej Mojžišovej hory, kde tento starozákonný otec získal desať prikázaní, tak ich expedujem po našom odlete - v piatok, ak nie, tak niekedy nabudúce. Zatím se mějte! ;)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?