Chalupári, alebo Hnedú stopu nesleduj!

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 23.7.2010 o 8:00 | (upravené 23.7.2010 o 8:22) Karma článku: 7,17 | Prečítané:  2329x

Keď sme nádhernou, ale poněkud otravne pridlhou, výhliadkovou trasou skrz najzaššie kúty Bratislavy konečne dorazili na hlavnú stanicu, bolo niečo po 23:20. Stojac majestátne v skupinke piatich bikerov, Jožkove prasa náhle pustilo brzdovú šťavu a, pred ani nie hodinou čerstvo natlakovaná zbrusu nová brzdová kvapalina, bohato zaliala brzdové platničky i kotúč. Ono to má asi taký účinok, ako keď som v Iráne videla miestnych chalanov na bicykloch - mali len páčky na rajdoch, ale brzdy im chýbali. Prosto, zmačknete brzdovú páčku a veselo idete bezo zmeny ďalej.

A tak nám Tomáš s partiou, smerujúc do Sabinova, zamával na rozlúčku a my sme sa vybrali opäť domov, tento raz úsporným variantom. 05:47 nám mal ísť „náhradný spoj" do Margecian, ktorý tam vzhľadom na to, že bol IC, nestál. O 04:50 zazvonil lahodný ale nevítaný zvuk budíka. Jožko po dvoch hodinách spánku vypol s ležérnou eleganciou a harmonicky sme sa prehupli do ďalšej hodiny spánku. O 5:45 sme sa svorne zobudili. Bol to najvhodnejší čas vysvetliť si každý svoju verziu, čo sa o 04:50 vlastne stalo. Podľa Jožkovej verzie tejto rozhodujúcej chvíle som že vraj nahlas (!!??!) povedala niečo ako: „ešte máme hodinu čas". Zatiaľ čo ja si zreteľne pamätám úplne inú verziu, ako som si čisto a triezvo v duchu povedala: „ak ma nezačal Jožko budiť, asi to prasa nestihol opraviť a spíme ďalej". Hlasu by sa vo mne v takú rannú hodinu ani mäsiar nedorezal.

Nech sa stalo v skutočnosti čokoľvek, kým sme ráno vôbec pochopili koľká bije, vlak nám zo stanice ufujazdil do Margecian, kde vlastne ani vôbec nestál. Vyťahujeme záložný plán. O 10:15 nastupujeme do rýchlika „Lokálka-vymeták-low cost-non comfort" do Banskej Bystrice. V prudko zredukovanom priestore pre bicykle a vozíčkarov do polovičného pol kupé, spolu s ďalšími piatimi bicyklami, ich majiteľmi a dvoma nekúpanými indiánmi, sme mali „cestovať" do srdca Európy, aby sme toto prebrázdili na bikoch ...s nákovami na chrbtoch. Že tí dvaja temní indiáni s vytŕčajúcimi sivými slipami spoza spadnutých rifiel pôjdu s nami až do Zvolena, sme si ani netrúfali dúfať. Šesť ľudí a dvaja bonusy v uzavretom priestore bez možnosti vetrania (okienka boli zamknuté !!), vytvorilo stuchnutý, smradľavý, vydýchaný, teplý a vlhký vzduch na zblvanie, ocapkané sklenené dvere a okienka od mastných hláv, čiel, nosov, rúk, spotené podpazušia a ponožky .... Bol to očistec. Ale človek si zvykne aj na šibenicu keď na nej tri týždne visí a nakoniec by sme sa s indiánmi aj zbratali, nebyť ich dlhoprstých pohnútok. Vystúpenie v Banskej Bystrici bolo ako keď vás sv. Peter pustí cez bránu. Boli sme tak duševne i telesne zdecimovaní, že sme úspešne vyrazili na trasu Bansko Bystrického maratónu Zelená Stopa niečo po 16:00, po hambáčiku, kole, čerešniach, višniach, hrachu a veľa čerstvého vzduchu. Cieľom dnešného dňa bolo dostať sa na druhú stranu hrebeňa Kremnických hôr, cez Skalku, do Kremnice a dolu dolinou na chalupu. Do tmy. Tak pome, máme na to štyri hodiny a pred sebou vyše 1000 výškových. A máme dvestokilové batohy aj s pribalenými rogalami, papučami v tvare zajaca, konskými sedlami a samozrejme banánmi! Stádo opíc by ich za týždeň zjedlo menej ako som ich ja ťahala na chrbte - presne 6! Za hnusným stúpaním na Dedkovo, dávame na chate na Králikoch kofolku, poškrabkáme obligátneho dunča za ušami a vypočujeme si susedný rozhovor: „Koľko poznáš slov na hr? -Hrabe ti?".

Výšľap na sedlo nad Králikmi nemá konca. Nepríjemný, trochu do kopca, terénne nie veľmi „ass friendly" a technicky vyčerpávajúci. Za zákrutou ďalšia zákruta, za ňou ďalšia. Za ňou ešte ďalšia. Hríb, hrubosť, hranica, hrebeň, hruď ..... hrob, hriať, hrivna, hrable, hroziť, hrať ..... hrozno, hrýzť, hruška .... RÁZCESTNÍČEK!!!!

O 22:00 dorážame na chalupu a končíme našu 24 hodinovku takmer bez spánku, ale za to obohatení o neoceniteľné zážitky z rýchlika, čo nám ale na živote nepridalo, skôr naopak. Na druhý deň robím veľmi podlú fotku nevinne ale tuho spiaceho Jožka spolu s hodinkami, na ktorých je badať, že už zvonili do kostola. Pomsta je sladká, vraví sa. Balíme a frčíme. Dnes pôjdeme prebrousovať trasy Bielej Stopy, ktoré sme v zime dávali na bežkách a miestami aj s bežkami v rukách.

Čerešňa je peklo. Čerešňa je trest za všetky činy všetkých ľudí na svete, ale prečo práve ja? Človek sa vlečie (slovo adekvátnejšie vystihujúce je vulgarizmus) na to rázcestie Pod Čerešňou ako taká vychudnutá koza s trčiacimi rebrami zapriahnutá za celý voz napechovaný senom. Mokrým senom! Kým tam dôjdeš, zomrieš. Je to jedna pekelná diera, ale je tam pekne. Pod  Čerešňou na moje sklamanie nerelaxujeme pomocou banánov, ktoré vláčim, ale pekne mi v plnej váhe ostávajú v batohu. Vodička mala že vraj stačiť. Pôvodný plán výšľapu na Hostinec rušíme z dôvodu kompletne zničenej lesnej cesty po ťažbe dreva - pol metrové výmoly a koľaje, uschnuté ostré hrany bahna, a tak losujeme oveľa prudší, zato oveľa náročnejší, variant priamo hore „skratkou". Milujem skratky. Táto bola na prekvapenie priateľská a mierumilovná a tak sme ju vydupali ako dvaja profesionáli.

Hostinec -Tri kríže -Skalka - pohoda jahoda. Traťou Bielej Stopy sa pohodlne zorientujete. Na Skalke sa pokúšam odfotiť hovnivála, ktorý práve doletel  ku mne pod stôl. Ten hajzel ale vzlietol a rozbehol sa proti mne, kvôli čomu som si treskla hlavu o drevenú lavicu stola. Malá zachádzka k Tunelu a rozhodujeme sa, že zajtra tadeto dáme šluchtu dolu kopcom do Kordíkov. Vyzerá to „nebezpečne" zjazdne. Teraz nás ale čaká iný zjazd. Úspešne sa mi tento projekt „Zavriem oči a ďubnem prstom do mapy" podaril presadiť, tak ideme opáčiť, čo to dá. Úvod super. Strmý zjazdík lesom, úzky chodníček, čistý, jazdený - jedna báseň. Potom prišiel rázcestník, odbočili sme z červenej na modrú - a skapal pes. Žihľava, maliny, veľké polená, haluze, konáre všemožných veľkostí a tvarov, tony lístia, veľké voľné kamene, 1m klesania na 0,5 m pôdorysu, a medvede. Jedno nás duševne brzdilo, druhé poháňalo. Ešte kúsok a budeme na lesnej ceste. Ten kúsok bol dlhý ako týždeň pred výplatou a strmý ako vývojové grafy New Yorských bánk, skrachovaných. „Už tam budeme?", pýtam sa s evidentným nadšením v hlase. „Teraz sme mimo značky, ale podľa gpska sa o chvíľu opäť napojíme na značku...." znela vyrovnane kľudná odpoveď, pričom si tú „značku" predstavte ako kompletne zasvinený lesný kotol prudko dolu. Môj pohľad že vraj vraždil. Keď si človek myslí, že keď sa už posral a spadol na neho i hajzel, a že horšie byť už nemôže - udrie do ňho, takého posratého a zbitého, blesk. Potok! Žihľava, ..., medvede a potok !!!! Keď konečne vychádzame na lesnú cestičku, som troska. V tretrách hlina, v ponožkách hlina, hlina medzi prstami, hlina pod nechtami. Hlina všade! Veľa hliny! Som hlina!!

Zjazd dolu je super dlhý ale záverečný výšľap na Jastrabú super zlý. „Šúcha mi zadná brzda!", vysvetľujem nedostatok síl. Jožko naznačuje, že to je dobré, popritom ako ma sem tam potisne hore. Doma skúmam zadné koleso, nedá mi to. „Aha, aha!!", po otočení sa pretočí o tri špajle a zomrie. Zajtra urobíme a radšej ideme oberať hrach. Ráno Jožko objavuje záhadu zadrhnutého kolesa. Fasa! Vypadnutý šróbik čo drží brzdové platničky. Výborne.... môžem byť rada, že ten zjazd včera to vydržalo a platničky nevyskočili, inak „dolítals Batmane!". Platničky sú zošúchané na hovädo a ešte k tomu na krivo lebo jeden piestik sa vôbec nevracal. Brzdový kotúč sa zdá byť tiež chytený. Skvele. V drevárni hľadáme klinček, ktorý potom môj Mac Guiver zahol, oblepil izolepou a náhrada je na svete. Ešte kravský hnoj, žuvačku a máme bombu. Dnes sa zase musíme dostať cez hrebeň do Banskej Bystrice. Expedícia pokračuje.  Presne tak - expedičná sviňa na chrbte - pokračuje. Balíme šnicle, keramický riad, špekáčky na cestu a vyrážame.

Čerešňu by mali zo zákona zakázať. Je to zákerná potvora a mali by ju vyňať z mapy. Je dobrá akurát na biele miesto na mape. Dnes síce táto odysea ubieha oveľa ľahšie, ale aj tak je to etalón zákerného a nepriateľského systému voči cyklistom. Čerešňa je vesmírny jašter, ktorý sa ma snaží očipovať! Keď vojdeme do stúpania na hrebeň po zelenej, moje srdce plesá. Nádhera! Cítim sa viac než dobre, úžasne, oblažená na duchu i tele, povznášajúc sa takmer tesne ponad terén. Toto je horská cyklistika! ... aj keď mám na chrbte trezor Národnej banky. Celú cestu sledujeme na zemi tentoraz hnedú stopu nejakých bobkov. Čo bobkov! Klády sú to! Hnedú stopu nenasledovať! Sú to medveďom recyklované černice! Na vrchu prezliekame do suchého a eufória pokračuje. Zjazd vyhliadnutý zo včera nás volá s otvorenou náručou. Vychutnávačka - med na chlieb. Dole ideme ako dve veľké maliny. Vyhrkotaní prídeme na chodník na Kordíky. Prejdeme cez mesačnú lúku nahrubo pokrytú polámanými haluzami z ťažby obrovského polomu. Aj sme chvíľu čakali, aby sme si pozreli drevorubača ako sundáva nádherný vysoký ihličnáč na kraji tejto vylámanej lúky, ale potom ako mu strom spadol do hustého lesa namiesto toho aby na to využil prázdnu lúku, zhodli sme sa, že to ani moc nestálo zato. Pri preliezaní spadnutých stromov utŕžim ďalšie z už aj tak mnohých rán na tele, lebo som nemehlo. Pred nami je už len jediné stúpanie, ale to nás už nemôže odradiť, tobôž nie zastrašiť. Odhodlanie stihnúť vlak nás doslova vystrelí na vrchol a nekonečným zjazdom vítame Banskú Bystricu s nadšením, úľavou a lesným prachom z posledných troch dní.

V mekáči dostávame jeden z ďalších dobrých nápadov stihnúť skorší vlak. Na stanici, po chvíle vyvaľovania sa na lavičke pred prednostom stanice, sa nám začal aktívne venovať posunovač v oranžovom overale. A potom, ako sa vrátil z misie zistiť či má ten vlak poštový vozeň - čo nemal, ani pre balíky, ani pre cyklistov, ani pre vozíčkarov, nám začal zoširoka vysvetľovať príhodu ako cestoval vlakom po Švajčiarsku. Nakoniec sa však naše obavy všetečného neodohnateľného vopruzu ukázali neopodstatnené a koniec príbehu bol naozaj zábavný. Zamávali sme výpravcovi a vyrazili sme útokom do mesta, spoliehajúc sa na avizovaný poštový vozeň v ďalšom vlaku, a lipnúc na predstave miesteniek, ktoré sme potili v dlaniach.

Mesto bolo úžasné. Hlavne tie dva Mustangy s pretekárskym nástrekom a číslami, hoci to boli kabriolety, s Kuvajtskými značkami. Zmrzlina, kúpiť zámky na biky do vlaku, pofotili sme sa pred kostolmi ako Japonskí turisti a hurá na vlak. Na všetko odhodlane vyzerajúce dve paničky, bojovo zvierajúce riaditka ako kalašnikovy, neveštili nič dobré. Ujať sa koordinácie umiestnenia bicyklov vo vozni je však najlepšia zbraň voči takýmto bikovým kamikadze. Tetuška nalepila na biky kartičku Bratislava, zaklapli zámky a vitaj kupé.

Všade lialo, všetko mokré, čierne a lesklé, svietiace od reflektorov áut. Aj nad hrebeňom i nad Banskou tomu celý deň viseli nohy, ale akoby zázrakom nad nami bolo vždy mračnové vákuum a celý deň na nás svietilo slniečko. Niekto nás má rád. Presne o 23:00 vetráme trojdňový vzduch z bytu a padáme ako podťatí do perín, spánkom spravodlivých.

Poznámka pod čiarou: Náboje Hope alebo rolničky na radjy sú výhodou. Medveď nie je priateľ cyklistu.

 

 

z Dedkova, smer Kordiky

polom nad Kordikmi smerom na Kraliky

Sedlo nad Kralikmi

Banská Bystrica

Profil prvého dňa

K Čerešni

Mrcina pri Čerešni!!!

Pod Čeršeňou, Čerešňa- diablov učeň!

Na hrebeni

Na Skalke

Nepriateľ štátu (dolu ;) )

Tlačenie dolu kopcom... na fotografii to vyzerá tak nevinne... (ale tvárim sa úžasne !)

Západ slnka pod Jastrabou

Profil druhého dňa

Mac Guiver v akcii - bryda opravená! :D

Po hnedej stope na hrebeň

Za Dedkovom, smer Banská Bystrica

Stanica Banská Bystrica, driemajúci drak pred Prednostom Stanice ;)

BB

Profil tretieho dňa

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?