Malé Karpaty Trophy 2010, alebo infuzky pribaliť!

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 16.7.2010 o 8:00 | Karma článku: 8,10 | Prečítané:  2524x

Slovo dalo slovo a môj plán Vzhúru do bezvědomí" sa stal skutočnosťou. Celý plán bol na jednu malú včeličku, možno aj dve malé včeličky, ale ranné vstávanie, ktoré malo byť prvotným aktom uskutočňovania môjho plánu, bolo na jedno veľké prasiatko! Každopádne, ako povedal môj starý otec - vstávať sa musí, a „ranní ptáče bez lahváče vúbec nikam nedoskáče", po ľahkých raňajkách vo forme umytia zubov, hádžeme batohy na chrbty, tretry na nohy a Jeronymó! Hrebeňovka Nové Mesto nad Váhom - Bratislava tras sa! Blížia sa tvoji pokoritelia, bojovníci na život a na smrť, odhodlaní na všetko - predovšetkým nepoľaviť!

Prečo mám taký ťažký batoh?!? .... Veď v rámci váhovej redukcie na minimum sa mi tam ani náhradné ponožky nezmestili, čo nebol až taký chytrý nápad zistím až neskôr. Nastúpime do vagónu pre spoločné parkovanie bicyklov, vozíčkarov  a kočíky, a tam objavujeme dva, slovom dva !, nosiče na bicykle. Nastupuje nás 13 cyklistov. Aspoň by chcelo. Jeden starší pán si akurát pustil pusu na špacír, keď vošlo „ranné osvieženie". Cvaklístok. Podľa hlasu a výzoru sme si sprvoti mysleli, že sa mu dosť nechce v takúto krásnu sobotu pretláčať cez zástupy cestujúcich (vlak praskal vo švíkoch), a vôbec, že ho už táto rutina prestáva baviť. Ale po treťom opýtaní sa každej skupiny cyklistov kto kam ide v rámci našej cesty z hlavnej stanice na Vinohrady, zašípili sme, že včera bola žúrka. Do Nového Mesta sa nás svojím mierne hlbokým a absolútne nezúčastneným hlasom spýtal ešte dva krát kam ideme.

Cesta prebiehala viac než komicky, a keď si niekto naivne myslí, že si vo vlaku podrieme, tak z toho  veľmi rýchlo vytriezve. Cez náš vagón s trinástimi cyklistami a trinástimi bikami totiž neustále migrovali ostatní cestujúci do reštauračného vozňa. Ten bol spolu s toaletou veľmi strategicky umiestnený vpredu, čím nám zabezpečil nehynúcu zábavu celú cestu. Dávame zbohom kolegovi cvaklístkovi a vystupujeme v Novom Meste. Teším sa ako malá, ... až ten kýbel čerešní na chrbte... Zapíname gpsko a vyrážame. Nástupom do strmého rozbitého kamenistého výšlapu začína naša Malé Karpaty Trophy 2010.

Emotívna ťarcha celého podujatia nám spôsobuje tras v nohách. Tento kopec vie vždy „potešiť", aj keď ho poznám ako vlastnú dlaň, vždy nejako čakám či tam ešte stále je. Na jednej lúke si spomínam na svoju mega držku z 2007, ktorú som tam predviedla výsadkom cez rajdy. Na určité veci sa nezabúda, hlavne ak si pri takej príležitosti urobíte na mieste autoportrét. Po krásnom rýchlom a vzdušnom zjazdíku sme vo Višňovom. Na hrade pomáhame odfotiť veselé rodinky so scenériou hradu, dávame piknik - banány a lacné horalky z Lídlu, a ide sa ďalej. Pot, tržné rany a na tele i na duši len zoceľujú naše odhodlanie bojovať až do cieľa. Prichádza veľmi zaujímavá časť modrej značky smerom na Plešivec. Úzky singel, naozaj riadne úzky, niekedy ltt („len tak tak) cez rajdy, hore dole, priam si človek ani nemôže sadnúť, prudké krátke výšľapy a prudké kratučké zjazdy, že človeku sa po pár kilometroch trasú nohy a sánka ako práve vystúpil z centrifúgy.

Tlačíme na Plešivec. „To je len kúsok a sme hore", múdro prehovorím. Hej, hore na Malom Plešivci, tam v pozadí nás čaká ešte Veľký. Tlačíme naň. Možnosť stanúť hoc i na neveľmi dôležitom vrchole zalieva človeka nepopísateľnou úľavou a pocitom dobre vykonanej práce. Vrcholové foto a hurá ďalej muklovať v uránových baniach na singli smerom na Šípkové.

„Štyri kofolky, pán vrchný!" Sme síce dvaja ale táto odmena v Šípkovom nám padla za obeť rýchlosťou blesku. Sedeli sme hneď vedľa hladkých a voňavých „futbalistov" s leteckými brýlami so zrkadlovými sklami. Prišli si sem totiž posilniť odvahu v dnešnom zápase TJ Odbojár Šipkové proti susednej dedine - pivom a vodkou. Tridsaťpäť stupňové slnko im pridalo ďalšie dve na ešte väčšiu odvahu. Zhltneme žemle s redkvičkami a vyrážame smer Dobrá Voda. Stúpame na Klenovú, grgáme redkvičky. Trpím. Ako Jób. Lesná cesta je rozrytá od pneumatík lesných strojov, zasvinená od tony polámaných konárov. Rigoly hĺbky miestami 30cm, kde pravidelne zavadím pedálom o hranu rigolu, ma privádzajú na kraj zúfalstva. Konáre nás vyhadzujú zo stopy, rigol zas nepustí nikam, blatom natrepané kufre nevypínajú. Som na nervy. Takýto úplne na hovno terén v prudkom stúpaní človeka neustále rozhadzuje a vylamuje, telo napnuté v kŕči sústredenia sa, trapézy na prasknutie. A k tomu na chrbte vrece zemiakov a grgáme redkvičky. Som unavená. Od štyridsiatich kilometrov, čo bolo presne v Šípkovom, mám riadne nakúpené. Čaká nás ešte ďalších 35km. Dobrovodskú oblasť našťastie dobre poznám, čo ma trochu psychicky podopiera z vnútra. Duševne sa doplazíme na Dlhe Rovne nad Dobrou Vodou, potím sa od únavy. Volíme zjazd na Dobrú Vodu asfaltom, a odtiaľ nás čaká ešte 20km na chatku na Bukovej. Viem presne čo ma čaká - kopce, kopce, kopce - presne tri! Vymením tri kopce za ojazdený trabant, značky: ihneď! Človek ich má tak psychologicky rozdelené na: „ten prvý - nad Dobrou Vodou ku krížu - ten je v poho, ten druhý - Mihalinová - to nejako vybúchame na kašpárkovi, a ten tretí - ten pri ohrade-to je už pohoda veď už sme doma". A do tretice ešte štvrtý kopec- na Bukovú. A najlepšie bolo keď sme si potom pozreli profil týchto „troch" kopcov, tak všetky tri sú úplne rovnaké!

V šenku na Dobrej Vode si zavádzam infúzky, do každej nohy jedno morfium, adrenalín do srdca. Pizza, pivné palice, kofolky - staré osvedčené resuscitačné metódy zlyhávajú. Nakoniec pomáha kľud na lôžku. Ľah na lavičke ma po chvíle vracia naspäť do hry. Sadáme na biky. Šliape sa mi oveľa lepšie teraz keď som fest unavená, ako keď som bola oplašene čerstvá. Som usporiadaná s vesmírnym kolobehom sveta a len tak nenápadne preplávem okolo. Rovnako nenápadne sme zrazu boli na Mihalinovej. Zvyšok cesty si takmer nepamätám, bola som už pokročilom stave „stand by mode". Kofolku na Bukovej v šenku rušíme, lebo kofolka už prúdi na našich žilách, spolu s laktátom ovšem. S krvou podliatym tupým pohľadom dobodaného býka v aréne došliapem posledné kilometre k chatke.

Kým „rozdýchame" elektriku, vodu, bojler, tristo zámkov v chatke, vytuhneme ako štolverky. Rýchlo zasypať, sprcha a dopočutia. Ale „mierna" zatuchlina, vlhko, chladný vzduch spôsobujú muky - kosa! Absencia náhradných ponožiek, nohavíc (hoc i gatiek), robí svoje. Cyklistický dres s dlhými rukávmi zauzlovaný okolo pása nahrádza gate. Moc tepla nepridá, ale aspoň mám na zadku sponzorov. Jožkov skvelý nápad o chvíľu nahradí dres a uzlujem si okolo pása uterák. Cítim sa ako na kupku - v Rusku. Ráno sa na kupku zobudím s rovnakou únavou ako včera večer.

„Dobré ránko, ehm.... obed", víta ma Jožko o desiatej ráno. Som spachtoooooš! Balíme, vyrážame, moje telo spí. Nie nespí. Moje telo je v kóme. Riť bolí na hovado, ale to už viem že to po chvíle prejde. Nerobím z toho caviky. Prvé naklonenej roviny smerom na Brezinky. A dovi. Nohy v sračkách. Bolesť mega. Tlačím celým telom do pedálov, ale nemá to žiadnu odozvu. Sila nevychádza z nôh von, samotný pohyb ostáva iba v hornej časti tela. Od bedier dolu sa mi krútia na pedáloch akési drievka. Moje nohy spoznali čo je to stredovek. Na Mon Repose krízujem a trápim sa ako zlomený kôň. Na Mon Repose pomedzi predierajúce sa slzy prepočítavam. Pôjdeme na sedlo Uhliská a odtiaľ to skpineme na Červený kameň a po asfalte domov. „Vzhúru do bezvědomí „ nadobúda svoju platnosť. Na sedlo Uhliská ale dochádzame v trochu lepšom stave ako som očakávala a tak pokračujeme k obore, okolo Vápennej, a že za oborou to skipneme dolu na asfalt a asfaltom domov.

Obora ma baví. Vedie popri nej krásny úzky chodníček, hore dole, ale ani z pätiny taký ťažký ako tá modrá včera, a dosť si to začínam užívať. Už som vystúpila zo sna svojich možností a pri kopčekoch radím automaticky kašpárka, ťažšie ako strednú trojku dneska ani vôbec nezaradím. Za oborou teda opäť navrhujeme potiahnuť až na Čermáka a až odtiaľ sa spustiť do Harmónie a asfaltom domov. Na Čermákovi je mi hej, rozkladáme bufík a naberám trošinka síl do nôh, z ktorých mám pocit akoby to boli prázdne vázy. Redkvičky mi dodali odvahy. Ísť mnou nepoznanou trasou okolo Skalnatej a Čmelku až na Pezinskú Babu ma tak láka, že navrhujem potiahnuť až na Babu a až odtiaľ zísť do Pezinka a asfaltom domov.

Zmierenie sa s kondičným stavom nôh, „Stand by" mód postupne prehlbujúci sa do „Ignore" módu, mega únava a apatický pohľad na svet mi pomáhajú vyšliapať do sedla Javorina. Tešim sa, že mám ďalší a pre dnes posledný pokec za sebou. Už len dolu a sme doma. Na Babe dávame osvedčenú kofolku, aj keď miera kofolky za posledných 48 hodín už prevyšuje ročnú dávku vitamínu B pre jednotlivca. Kofolka je však nejaký diablov učeň, bo po jej vypití navrhujem to už dotlačiť na Biely Kríž a až odtiaľ sa spustiť dolu asfaltom do Rače a domov. Z mojich úst to vyšlo! ... neslýchané.

Nádherne vyjazdená, hladká, rýchla, elegantná a „user friendly" cestička z Baby na Biely Kríž nám prudko zdvíha náladu, chuť žiť a radosť z jazdy do takej miery, že som napriek mega únave a nespolupráci zakyslených nôh, vyšliapala Konské hlavy v sedle. Prvý krát v živote. Opäť sa potvrdzuje, že splašene čerstvá nedám niekedy to, čo unavená s ľahkou ignoranciou sveta. Hore na Konských hlavách sa tak teším, že sa už ani nedokážem tešiť z únavy. Cesta nám dnes celý deň ubiehala akosi extrémne rýchlo, a v porovnaní so včerajšími technickými singlami sa nám široké chodníčky červenej značky zdali ako letištné rolovacie dráhy. Ako hrdinovia dňa sa na Bielom Kríži ani nezastavíme a valíme dolu k Slivovi.

U Slivu však Jožko dráždi hada bosou nohou. „A nejdeme na Kamzík? Chce sa nám ísť tak dlho po meste asfaltom domov?" No zbohom.... Bezvedomie prišlo a aj odišlo, lebo ani jeho to už nebavilo. Keď smrť, tak príkladná na výstrahu všetkým - smer Kamzík! Päťbojársku som si vychutnala ako ešte nikdy. Prvý krát čo sme sa neponáhľali a iba sme sa vozili. Paráda, teším sa tým posledným kusom Ja, ktoré mi ostalo príčetné. Výšlap na Kamzík! ..... !!!..... Smrť. Nohy, ruky, ramená, trapézy - kŕče, celý svet - v sračkách. Naozaj trpím. Na kašpárkovi sa trápim, už naozaj idem na doraz, už to nie je sranda. Tri zábery v sedle, tri zo sedla, tri v sedle, tri zo sedla. Už neviem vydržať sedieť a tlačiť do pedálov. Tŕpne mi celá sedacia partia - je to neznesiteľné. Zo sedla sa dlhšie ako na tri zábery viac neudržím, takže si opäť sadám, a takto cvičím celé stúpanie na Kamzík. Idem mechanicky. Prvá signálna. Prvook je teraz v potravinovom rebríčku vyššie ako ja.

Kamzík je korunovaná poprava. A keď ste konečne hore, cítite iba niečo podobné ako keď tri hodiny držíte malú potrebu, držíte a držíte až máte kŕče a slzy v očiach, a potom vypustíte nádrže. Tak také niečo sme pociťovali keď sme konečne vypli Polary pod bránou nášho baráku.

Nové Mesto n. Váhom

Višňové

Čachtice

na Plešivec

Dlhe Rovne

Dobrá Voda

Nové Mesto - Buková

 

Buková

Obora za Vápennou

Čermák

Kamzík

Buková-Kamzík-domov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?