Irán a Arméni

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 27.2.2010 o 11:00 | (upravené 29.11.2012 o 12:34) Karma článku: 10,60 | Prečítané:  2627x

Veľmi som sa potešila, keď sme sa rozhodli ísť pozrieť Arménsku štvrť v Isfaháne. Okrem toho, že kresťanské ostrovčeky vo svete islamu sú vždy exoticky čarovné s istou príchuťou domova, aj keď práve tieto kresťanské miesta sú vzdialené na svetlené roky od toho, čo sme my zvyknutí považovať za kresťanské (manifestácia zlata a majetkov), má ich sakrálna architektúra a maľby v sebe niečo záhadné, niečo ranokresťanské, niečo čisté. Je to vždy veľký zážitok dostať sa do niektorého kostola. Ale že Vankova katedrála v Isfaháne bude až taký zážitok, to sme nečakali.

Možnosť nahliadnuť a posedieť v laviciach skromných kostolov, pokúšať sa vryť si do pamäti každú maľbu či sochu, vždy človeka akosi upokojí v tomto svete nepretržite hučiacich bazárov, vyvolávačov autobusových destinácií a mezuínov z minaretov. Spomínam si na extrémne silnú úľavu, keď som doslova padla psychicky nalomená na lavicu v ortodoxnom kostole v Bejrúte. Samotný Bejrút bol živý pomník vojen s barikádami, vojakmi, zbombardovanými domami, hotelmi, kostolmi a kinom. Ticho som sedela v tom jednoduchom kostole a doslova cítila vo mne zhmotnenú úľavu, mier a pokoj. Až kým som pohľadom neprešla na bočné obrazy na stenách. Na oboch bol Ježiš - obaja prevŕtaní guľkami. To bolo niečo tak nepredstaviteľné, niečo tak absurdné a desivé, pre človeka hoci neveriaceho v kresťanského boha, zato akceptujúceho achetypálnu predstavu absolútnej nedotknuteľnosti boha a jeho svätostánkov.

Aj tu v Iráne sme si chceli trochu duševne oddýchnuť od nádherných modrých kachličiek a svojráznej každodennej kultúry, miestami komickej a niekedy až pitoreskne malichernej, a zvolili sme návštevu arménskej štvrte. Prečo práve tu v Isfaháne celá štvrť, keď inde nie su? A prečo práve Arméni? To sme sa mali čochvíľa dozvedieť vo Vankovej katedrále. Cestou sme sa najskôr pokúsili dobúchať do menšieho  Betlehémskeho kostola. Kostoly sú tu v malých dvoroch s domami pre mníchov a personál, starostlivo uzamknuté za mohutnými drevenými vrátami. Dejú sa tu totiž sem tam výtržnosti na Arménoch a obzvlášť ich kostoloch. Ak sa dobúchate, mnísi vám otvoria a môžete sa u nich slobodne poprechádzať. Nám sa to však nepodarilo. Namierili sme si to teda do katedrály. Cestou ideme okolo garáže s nadpisom South Park a obrázkom Kyla, Kennyho, Cartmana a Stana. Celkovo ulice sú tu trochu iné ako „tam", citeľne iné. A keď sa ideme najesť do hotela, čo inokedy nerobíme, ale tu je to úplne skvelý nápad, spolu s celou kopou domácich, chápeme, prečo sú ulice také prázdne a že sú títo ľudia trochu iní.

Raz za deň vpúšťajú záujemcov do katedrály, ale nemusí to byť pravidlom, skôr je to výhra ak otvoria, a hneď za nimi zavrú bránu. Dnu je nádvorie s hrobkou, kostolom a relatívne modernými domami. Kostol bol zvláštny. Nemal lavice, bol takmer pôdorysne štvorcový, a celé steny až po vysoký strop mal pomaľované výjavmi zo života nejakého svätca, jeho trýznením a mučivým odídením zo sveta (tu autor preukázal obdiv vo svätcovu výdrž zobrazovaním nekonečného nasledovania ďalších mučení od výmyslu sveta), predstavami pekla (na tom si dali extra záležať a myslím, že maliarova predstavivosť prekračovala hranice univerza), zeme a neba (to je dosť poňaté nekreatívne klasicky a ničím neprekvapuje - starec na obláčiku, pod ním zástup vyvolených na obláčiku, a vôkol anjeli).

Pohnutí a trochu prekvapení oficialitou a formálnosťou tohto kostola, sa nakoniec rozhodujeme ísť do múzea vo vedľajšom dome vo dvore, aj keď pozerať „Leninove busty" sme zrovna chuť nemali. Ale dnu nás vítajú nádherné maľované originály kníh, spevníkov a biblií z rokov od deväťsto do tisíc sedemsto. Podľa cestopisu by tu mala byť prvá XXXXX biblia na svete. Najmenšia kniha na svete vo veľkosti pár milimetrov i obrovská biblia na podstavci. A vitrína. Vitrína s fotografiami odťatých hláv vedľa seba poukladaných na poličkách (všetci mali zavreté oči), fotografiami na kosť vychudnutých žien s deťmi v náručí, fotografiami kopenia mŕtvol v masovom hrobe, námestia s tromi obesenými a šórou pochodujúcich civilov v trojstupe za sebou vlečúc kufre a vozíky. V strede vitríny dominuje obrovská mapa Iránu a častí z každého zo susedov a Arménska. Na nej svietia na červeno mestá, ktoré boli vyľudnené a zlikvidované, a mestá kde sa konali najhoršie masové popravy. Boli v Turecku, Iráne, Sýrii, Iraku ... všade. Dokopy 1,6 milióna Arménov. Ostatní deportovaní sa nedajú spočítať. Takto vznikli celé nové dediny v Iráne, Turecku a podobne. Takto vznikla Arménska štvrť v Isfaháne. Neoficiálne ju jej obyvatelia nazývajú Jofla, alebo Nová Jolfa, podľa dediny v Arménsku, z ktorej boli deportovaní. Šáh Abbas I. ich že vraj pre ich zručnosť v obchodovaní, podnikaní a umení, doslova ukradol z Arménska a celú dedinu premiestnil do púštneho stredu Iránu. Samozrejme sa to Arménom nepáčilo. Polovica bola popravená na mieste, časť zomrela po ceste, zvyšok si vytvoril svoj svet za hrubými bránami kde otvárajú len niekedy. Arméni tu majú právo uctievať si svoje náboženstvo, ale striktne len za bránami svojej štvrte, priam hermeticky izolovanej od zvyšku mesta. A nad tým všetkým obrazovka televízie z osemdesiateho piateho, s čiernobielym dokumentárnym filmom. Bol to nemý film. Nebol starý, len nebolo treba akýkoľvek komentár. Fotografie hovorili za všetko. Tých pár vystavených vo vitríne bolo len slabý odvar.

Tak si človek hovorí, že dialo sa to všade a diať sa to bude, kým človek bude človekom. Len premýšľam, prečo práve Arméni? Malý kresťanský národ niekde za kopcom....

St George Ortodox Cathedral, Beirut

Búchanie na vráta Betlehemského kostola

Cesta k Vankovej katedrále

Vankova katedrála

Ono peklo na stenách môže byť istým ironickým spôsobom spájané s vitrínou v múzeu. Je desivé akých príšerných krutostí je ľudská bytosť schopná. A pritom, každý chce len žiť.

Toto je podľa slov správcu miestnej mešity v Kermáne, jediné zobrazenie Alláha na svete - paradoxne ako ženu.

Miestny debatčák. Tetky chodia do mešity na noviny.

Lokal debatčák tento krát pred Vankovou katedrálou. No, nie sú šenky, tak sa diskutuje kade-tade.

V púšti.

Isfahánska fontána na námestí.

Yazd.

Men at work.

Tety na výlete po pamiatkách Perzepolisu.

See you later! :)

Tak priatelia toto bol posledný článok z Iránu. Konečne, isto si hovoríte, bolo na čase. Máte pravdu. Tak let us focus on the next one. ;)

fotky fotili B,P,M a ja

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?