Laktibrady na výlete

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 14.1.2010 o 18:00 | (upravené 29.11.2012 o 12:37) Karma článku: 8,87 | Prečítané:  1785x

Mount Waterfall. Mohutný tok krištáľovo studenej horskej bystriny, hučiaci a nemilosrdný. Cieľ, sen, vrchol. Dvaja horolezci, na slovo vzatí opovážlivci, dve na večnosť zatratené duše, dve bytosti zamotané až po uši v goráčkach, a samozrejme šálik, sviežo modrý. Sneh, mráz, vietor. Krajina neprebádaná, nedotknutá rukami zveľaditeľov v ľudských kožiach, nezrezaná vráskami vyrytých koľají od lesných strojov, krajina, ktorá nepozná tvar ľudskej šľapaje. A dvaja odvážlivci, nepoznajúc strach ni ústup, nastúpili jedného mrazivého dňa pod onu horu s najväčším odhodlaním, ktoré im mrznúce prsty a ťažké batohy dovoľovali. Jedinou útechou a spomienkou na hrejivé pohodlie civilizácie v ich nastávajúcich strádaniach v krutej zime neľútostnej krajiny im boli jablká v batohu. Aj tie zmrzli. Potľapkali si po ramenách a vyrazili.

Cestička bola úzka a zákerná, až zišli z dôsledne naplánovanej cesty výstupu. Stratili sa. Ale s odhodlaním. Ale svoj boj nevzdávali a prebíjali sa hlava nehlava, kriak nekriak, stúpali krok za krokom podľa vzoru himalájskych hrdinov, až s odhodlaním im vlastným a najväčším na svete došli k Skrytým plesám Mount Lakes. Ešte šťastie, že pod snehom objavili asfaltovú hradskú, vedúcu ku Skrytým plesám, inak by sa stratili opäť.

 

Naši koledníci však odhalili záhadu oných Skrytých plies, ktoré uchovávali svoje tajomstvo celé stáročia len pre našich vyvolených statočných Arturov. A to, že Skryté plesá sú preto skryté, pretože sú pod snehom. Avšak tieto plesá sú okrem iného aj čarovné, starí ľudia hovoria, že aj liečivé, ale starí ľudia toho nahovoria. Ich čarovná moc je však hmatateľná a spočíva v tom, že keď sa vyberiete na vandrovku okolo nich, tak sa zotmie. Je to mocné kúzlo. I vandrovníci okúsili onú čarovnú moc plies a zotmelo sa. Po tme potom potkýnajúc sa o vlastné nohy utekali domov.

Šťastní zdárnemu koncu, ale opäť naplno odhodlaní, vyrazili naši bádatelia ďalší mrazivý deň znovu na vrchol Mount Waterfall-u. Skoro zrána, keď im sliny primŕzali v ústach, vrávorajúc, šmýkajúc, potkýnajúc sa predierali tentoraz pre zmenu správne, akoby sklom poliatou cestičkou na vrchol. Bolo to čisté bláznovstvo, a keby bolo nejakého podobného blázna na okolí, mohol ich hrdinstvo zaznamenať, takto zapadne prachom zabudnutia. Šmykľavým ľadom hermeticky zaliate kamene boli takmer nepriechodné. Miestami si výstupcovia museli raziť cestu tou najtemnejšou húštinou, tými najhustejšími čučoriedkami. Ale nebolo plodov lesa v túto ročnú dobu, nebolo sviežeho pramienka, kde by naši bádatelia mohli pohovieť, narovnať ubolené údy a popukať skrehnuté prsty. Zarputilo s odhodlaním býčím prerážali cestu na vrchol.

Až napokon stanuli pod ním - Waterfall.

Mohutný, hučiaci, nemilosrdný, studený, trieštivé mikrokvapôčky mrznúce vo vetre, obklopený sťa ľadovcovým modro bielym ľadom ako harémovými eunuchmi s kyjmi, neprístupný a kráľovský. I porozjímali horolezci pod ním, aby našli pokoj v duši a odhodlanie zostúpiť späť na zem. Nedalo sa však použiť výstupovú cestu a tak sa z našich koledníkov stali prvozostupcovia. Nedbali nástrah, pod snehom úkladne skrytých, nedbali spadnutých stromov a iných božích znamení, obrovských skalísk a machových prepadlísk. Odhodlane zostupovali dľa svojej cti čelom dolu. A práve v takýchto chvíľach vznikajú nadľudské priateľstvá. Keď nepohodlie, zima, studený dych Smrti na krku, a jediná skutočne dôležitá vec na svete je zostúpiť živý, vtedy, a iba vtedy, vznikajú priateľské putá na život a na smrť, nekonečne pevné a odvahou ešte zmocnené, ktoré spečatila nutnosť prežiť. Hrdinsky sa prvozostupcovia striedajú a prešliapavajú si cestu. Dodávajú si odvahu slovami: „Choď prvý." „Nie, ty choď!" „Nie! Ty!" Ten prvý vždy nebojácne razí cestu neznámymi húštinami, vo svojej odvahe prekypuje, a ukazuje trhliny tomu druhému. Keď prvý do nejakej trhliny spadne, bude vedieť ten druhý, kde trhlina je a obíde ju. A takto opäť naplno odhodlane pokračovali krok za krokom, pošmyknutie za pošmyknutím.

Nedbali krutej bolesti v zmrznutých prstoch, nepohodlia, zimy, a fotili sa. Zanechávajúc naveky živý odkaz pre ďalšie generácie, pre svoje deti i vnúčatá: „Netrepte sa do lesa, zožerie vás Laktibrada!"

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dobré ráno

Dobré ráno: Grónsko ustálo Trumpove chute. Nateraz

Dánska premiérka označila debatu o predaji Grónska za absurdnú


Už ste čítali?