Irán, preteky s Pakistáncami

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 23.11.2009 o 7:30 | (upravené 29.11.2012 o 12:37) Karma článku: 9,85 | Prečítané:  2130x

Aj my sme už mali tých mešít postupne plné brejle. Potrebovali sme duševný vyprošťovák. Skutočné pivo nebolo, z toho jahodového nás už začali chytať sebevražedné nálady, číry alkohol tadiaľto šiel naposledy za čias mocného Xerxesa keď pálili kozie bobky s ľanovým olejom ... potrebovali sme vypadnúť. Volala nás príroda. Hory lesy .... Rozhodli sme sa teda, že sa vyškriabeme na Mt Sir, 4075m vysoký kopec neďaleko Yazdu. Vetrili sme, že to bude zábava, ale že sa o vrcholové prvenstvo budeme pretekať o prsia s Pakistanským týmom, to sme ani vo sne netušili.

Ráno sme nasadli do obligátne zeleného mikrobusu a naša vrcholová pätica vyrazila do útoku. Ono, celý projekt Mont Sir bol ohrozený už od začiatku. Pri prvom rozhodovaní o účasti zdvihli ruky šiesti. Fasa. Museli sme byť totiž piati aby sa projekt uskutočnil. Ale deň pred vyrazením sme ledva uprosili rozhodujúcich dvoch účastníkov aby sme boli aspoň piati. Nastala totiž takmer celo-výpravová sračka. Bohovia však stáli pri nás a my sme v deň D vyrazili o piatej ráno zeleným mikrobusom do hôr.

Slnko postupne svitalo, stúpalo, hrialo, svietilo a hrialo a svietilo, a my sme sa ešte stále točili po horskej ceste ako hovno po prielube. Stúpali sme stále hore a hore, nemalo to konca kraja. Takže tí, čo neboli zosraní, mali problémy nebyť zblvaní. Nakoniec sa pred nami otvorilo zelené údolie s roztrúsenými domčekmi rozľahlej horskej dedinky a kozami vôkol, a my sme vystrelili z mikrobusu ako stádo nažhavených pionierov v škole v prírode. Zelený mikrobus nás vyniesol až takmer do dvoch tisícov, takže sme očakávali letmú prechádzku ospalým tempom širokými cestičkami.

Začali sme stúpať vyprahnutou ostrou dolinou, povedľa vyschnutého potoka. Takmer ako po riadne strmých schodoch s veľkými krokmi hore. A slnko pieklo. Postupne z nás salo úvodnú energiu ale k odhodlaniu sa nedokázalo prebojovať. To sme mali v sebe pevne zakorenené ako partizáni. Po chvíli sme brali vodu zo záhadného potoka, vypučili sme dve limetky do fľašiek a poďho stúpať ďalej. Záhadného, pretože v tak suchej krajine je priam proti zákonné aby tu vyvierala voda. Úzky, poriadne strmý chodníček sa po chvíli zvoľnil, čo pomohlo našim udýchaným súbojovníkom. Za chrbtami sa nám začínali rysovať nebezpečne nádherné výhľady. Chodníček sa zmenil na akoby vytesanú stezku, aké bývajú v talianskych dolomitoch. Páni, tie steny!! To bola jedna báseň. Obrovské, kompaktné, leziteľné, istiteľné, „friendové", „čokové", vzdušné, previsnuté, exponované, vysoké, pevné .... Božské! Týmito stenami musel boh niekoho za voľačo odmeniť. Sem treba ísť liezť veľké steny.

Ale my sme pokračovali smerujúc do uzučkej rokliny medzi dvomi rebrami. To náš povinný iránsky vodca zavelil na čaj. Rukami vytrhol jeden konár ružového kríka zo zeme, nalámal ho a založil oheň. Potom si celý čas vyberal tŕne z rúk. Uvaril úžasný čierny čaj. Osladil ho medom, ktorý niesol v batohu. Z toho medu nám aj natrel na arabský chlieb, ktorého pol kila vytiahol z toho jeho šušťákového batohu, aké sa u nás nosili v deväťdesiatych rokoch.  Skvelé. Ten arabský chlieb s medom sme veľmi ospevovali na ceste naspäť keď nás chytil hlaďák ako delo. Ale teraz sme začali stúpať hore úzkym kuloárom. Bolo to celkom výživne strmé, to sa musí uznať. Nakoniec sme sa však vyškriabali hore na hranu. Tu sa pred našimi zrakmi rozlial hrebeň ako s rozprávky. A asi aj tak rozprávkovo dlhý. Ale tie výhľady. Z toho by sa jeden posral. Tak sme sa preventívne išli postupne všetci.

Došli sme do medzi stanice - iránska Valotka. Náš iránsky vodca sa hneď do nej hodil a dal si protestných pätnásť. My sme sa postupne roztrhali a vyrazili sme na vrchol. Ten bol v nedohľadne, ale tušili sme kde asi. Už na „Valotke" sme stretli iránske družstvo. Sťažka oddychovali a v páperových bundách sa potili ako somári v kufroch. My sme mali tričká s krátkym rukávom a ja šatku na hlave. Vyrazili z „Valotky" skôr ako my. Keď sme ich po pol hodine znovu dobehli, nazvali nás s neskrývaným obdivom Slovenskými atlétmi. Lebo samozrejme ich prvá otázka bola: „Odkiaľ ste?". Ponúkli nás pistáciami, šupky ktorých tvorili za nimi niečo ako Ariadninu niť, a koláčom, ktorý som sprvoti prudko odmietla mysliac si, že je to surové mäso. Na moje úprimné prekvapenie to bol slivkový koláč, a dobrý.

Blížiac sa nekonečným chodníčkom k záverečnému vrcholovému kopčeku, zanechajúc zvyšok nášho útočného družstva za sebou, spolu s Iráncami, fandili sme si k úspešnému útoku. Avšak už z diaľky sme pozorovali hŕstku čiernych bodiek rovnako ako my približujúcu sa k vrcholu ale úplne inou výstupovou cestou. Kopli sme do vrtule. Pred nami sa otvorilo vrcholové plató, na konci s betónovou skulptúrou označujúcou vrchol. Konkurenčné družstvo sa približovalo k nemu rovnako rýchlo ako my. Mali robotnícke kaki prešiváky, robotnícke plysom vystlané gumáky, pletené čiapky, flanelové košele a rukách igelitky miesto batohov. Veselo sa bavili a veselo nám mávali keď nás zaregistrovali prichádzať z boku. Zamávali sme nazad a nenápadne zrýchlili. Budeme prví!! Nakoniec sme to stihli o fúz. Vrchol bol náš. Slovenský. S kolegami sme si potriasli ruky, boli to Pakistánci. Na výlete. Trasenie rúk a objímanie pokračovalo keď došli upachtení iránski bojovníci a zvyšok nášho družstva. Svorne sme potom sedeli na vrcholovej kamennej platni a jedli pistácie a vlažské orechy. Cvakli sme niekoľko typov vrcholových fotiek a futášili sme dolu, lebo tu fúkalo tak besne ako nikde.

Na „Valotke" nás Iránci dobehli, lebo náš vodca si opäť dával obligátnych pätnásť. Tento raz to boli modlitby. Jeden z Iráncov bol priveľmi zhovorčivý. Ukazoval na svoje tričko „I love America" a hovoril, že ide ta emigrovať. Spýtali sme sa ho preto, či by sa nemal skôr modliť. Ohradil sa, že on sa nemodlí. Že vystúpil z Islámu, že to vedia len jeho známi a rodina. Rozprával však tak hlasno, že ak mu ostatní i nerozumeli, jeho gestikulácii vyrozumeli isto. Vystúpenie z Islámu je tu ošetrené trestom smrti. Spýtali sme sa prečo vystúpil z Islámu. Rozhovoril sa o tom, že nesúhlasí s doktrínou a zákonmi a že aj preto bol pred nedávnom demonštrovať v Teheráne, kde ho policajti zbili. „Tu a tu", ukazoval hrdo. A jeho kamaráta postrelili policajti do nohy. Ale on sa nebojí. Lebo tak je to správne. Bol na seba neuveriteľne hrdý. Aj keby sme akokoľvek chceli uznať veľkosť jeho pohnútok bojovať za demokraciu, proste sme nemohli. Jeho vystupovanie, istá afektovaná naučená americká suverenita, nám to nedovolila. Nakoniec nám pred odchodom venoval zápalky vyrobené v Českej republike a odporúčali sme sa. Ešte pred tým si ešte vypýtal moje meno na Facebooku. Načo sme sa ho opýtali, že ako to, že má Facebook, keď ten je ako iné stránky blokovaný. Vysmial nás, že predsa oni majú spôsoby ako obísť systém. Doteraz sa na Facebooku neobjavil, tak neviem či mu systém nevysvetlil svoj pohľad na vec.

O pohľade mladých na striktné zákony náboženstva a o náboženstvách, ktoré sú povolené v Iráne by som chcela porozprávať na budúce a nebude to veselé čítanie. Teraz, aby nebol celý článok len o našom projekte Mont Sir, poviem ešte čo to o Yazde. Po príchode zo Shirazu, pre nás trochu nesympatického mesta, sa nám Yazd javil ako úžasné malé mesto so svojím vlastným, prudko sympatickým, mikrokozmom. Ospalé námestia, ktoré by sa bežnému turistovi z EU javil ako chaos, tu pomaličky fungovali v zmesi obchodíkov s ovocím, sladkosťami, kobercami a ovčích hláv. Yazd je zapísaný v dedičstve Unesco pre svoje staré mesto tvorené spleťami úzkych hlinených uličiek, posplietaných ako veľký myší labyrint, jednomiestnych mešitiek, átriových mestských domov, námestíčok, deckami naháňajúcimi sa uličkami na motorkách a starcov predávajúcich prezreté melóny. Je to mesto s najväčšou komunitou zoroastrijcov v krajine. A o zoroastrijcoch nabudúce.

Prvé výhľady.

Toto nie je náš vrchol.

Piknik na úvode kuloáru.

Nad kuloárom, chodníček k "Valotke".

Vyhľady z trasy.

Z vrcholu.

Hlavné námestie v Yazde.

Vodné múzeum v Yazde.

Vetracie veže, ulice a chodby, Yazd.

Mestské domy, Yazd.

Oáza Meybod pri Yazde.

Konská pošta, Meybod.

Karavanserai, Meybod.

Ľadový dom, kde skladovali ľad celý rok, Meybod.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?