Rozlúčka so zimou? Ále kdeže, alebo Čo s toľkým snehom

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 27.3.2009 o 8:00 | (upravené 29.11.2012 o 12:41) Karma článku: 6,94 | Prečítané:  2198x

Sedím zababušená v perinách, milujem vôňu perín, pripomína mi to tie bezstarostné detské časy, myslím tie časy, kedy ešte nereagujete na okolie a celý váš svet je postieľka a ona mäkká voňavá perinka, lotosový čaj vonia v čínskom čajníčku s čínskymi písmenkami v tvare domčeka a kompletizujem fotky z posledných víkendov. Prebehli tak rýchlo, že som nestíhala ani sťahovať fotografie do notebooku. Žeby už začala u mňa pomaly prebiehať podprahová rozlúčka so zimou? Aj keď je hore dva metre snehu? Aj keď ... (veď pozrite čo) ...

Odkedy sme zakúpili do domácnosti skialpinistickú výbavu, prešiel azda len jediný víkend, ktorý sa slizko prekĺzol pomedzi ostatné víkendy neúprosne skialpovo zamerané, kedy by sme sa obidva dni naozaj nešli skialpovať. Je to ako droga, silne návyková. Raz vyskúšate tie výšľapy na hrebene, do sediel, kde nikto pred vami nešiel, kde si sami prešľapávate hlbokú stopu, a cítite sa na okamžik tak živý, tak smrteľný a pritom nesmrteľný pozrúc na stopy zanechané za sebou. Smerom hore, do diaľav, do výšin hôr i vlastnej existencie, nemyslíte na nič. Len počúvate svoj dych, nezlomiteľný dôkaz o pulzujúcom živote v tej bielej mŕtvej pustatine. Ste jediný horúci objekt široko ďaleko, chránený modernou technológiou, vyzbrojený modernou technikou, a pritom taký nahý, taký zraniteľný, taký smrteľný.

Keď ste hore, svet je váš. Všetky krásy sveta sa spojili aby potešili vaše oko. Aj keď je jasno, aj keď je mínus pätnásť, aj keď na vás mrzne do tváre šľahajúca hmla, aj keď sa neviete nadýchnuť proti víchrici. Boli ste tu, ste ten kto to dokázal, a nikto vám to nikdy nevezme.

A potom dolu. Odmena za vypotenú krv. Metrový prašánek, vyfúkané zľadovatelé hrany, ľadové krusty, ťažký sneh bojujúci s vami o nadvládu i jemnučké kryštáliky rozletujúce sa v oslavnom tanci za vašimi lyžami v každej zákrute.

Vždy je to iné, vždy je to jedinečné, vždy je to boj, samým so sebou, vždy by to malo byť krásne....

Ale dosť bolo nadýchaného opisu, vnesme trochu akcie do lyriky - fotografie. Keďže sme boli takmer každý víkend nanominovaní niekde na hrebeni alebo v sedle, v čase nečase, fotiek je dosť, a pritom aj málo. Nie vždy sa fotilo. Keď bolo skutočne hnusné počasie, ako naposledy na Chopku zo severu kedy na nás mrzla víchricou hnaná hmla, vtedy sme na foťák ani nepomysleli. Predovšetkým sme sa sústredili neprásknuť sa voľakam do lavinóznych žľabov (pozor, teraz bola 4). Trochu škoda tých fotografií, pretože to sú tie pravé brutalitky, na ktoré človek nikdy nezabudne ale nemá si ich ako pripomenúť pozerajúc so slzou nostalgie  na zažltnutú fotografiu.

Tak vyberám len zopár. Cestou na Žiarsku chatu - 7.3.2009. To bola ešte malina, slnko síce nesvietilo, ale nebolo ani zle. Zase mám pokazenú paličku. Spodok druhého dielu sa nedal zašróbovať (ja viem, že skialpové paličky majú mať len jeden spoj a nie dva, tieto som dostala na pretekoch Grand Raid - darovanému koňovi... ale nič). "Občerstvovačka".

Ona studánka.

Pod Smutným sedlom bolo peklo. Vetrisko trhal uši a sánku, sneh, hmla, stopy žiadne. Išli sme po pamäti, prosto smerom hore.

Medzi Žiarskym sedlom a Smutným je rázcestníček, teraz úplne pochovaný pod haldami snehu. To bolo 7.3., medzitým tam nakydalo ďalší polmeter prašanu.

Do Smutného sme sa kvôli víchrici nedostali, otočili sme tesne pod sedlom. Cesta dole bola jedna veľká sranda. Široký pluh, pajdavé pohyby vpred, ťažký sneh, trojcentimetrová ľadová krusta a pod ňou prašan. Hustá hmla, že nebolo vidieť hranu snehu či horizont. Zrazu ste sa len prekvapili ak vás bralo hore, alebo ste sa prepadli dolu. Všetko bolo jedno veľké biele peklo bez hraníc a obrysov. Ale nakoniec sme to dali, aj keď pred Žiarskou chatou sme už toho ľadu mali plné brejle.

Na druhý deň sme si šli zabehať do Kôprovej doliny, pretože hore sa všetci čerti ženili.

Ďalší víkend bol v znamení Malej Fatry - Poludňový Grúň, 15.3.2009. Pôvodne sme mali v pláne podstatne odvážnejší "projekt" ale počasie zase a opäť ukázalo svoje najtemnejšie stránky a z bezpečnostného hľadiska nás zahnalo na ústup. Vyšli sme len na Grúň a nazad.

Malé občerstvenie na úvod - rum s čajom aby to menej bolelo.

Posledné metre pod vrcholom. Hmla, sneh, tento raz nefúkalo, bolo relatívne teplo a sneh bol o to ťažší a neovládateľnejší.

Priateľ mi nafotil malú sekvenciu zo zjazdu spod vrcholu. Svah bol prudký, veľa voľného a ťažkého snehu, bolo treba doslova skákať zo strany na stranu. ... bola to paráda - presne podľa mojej chuti.

Najlepšie bolo, že takto vyzeral Poludňový Grúň v nedeľu a deň pred tým, v sobotu, som sa bola bikovať u nás "na maďaroch", a vyzeralo to asi takto:

... ale o tom nabudúce... :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Hrozí vojna medzi USA a Iránom?

Ropné zariadenie v Saudskej Arábii zbombardovali drony.


Už ste čítali?