Skončilo leto, skončila jeseň, prišla zima. Nastali mrazy, a mňa stehno začalo čoraz viac bolieť. Vždy keď som sa vrátila z vonku a podchladené stehno sa začalo v teple miestnosti zohrievať, s príjemným pocitom rozmrazovania prichádzali čoraz silnejšie pocity bolesti. Nemohla som sa stehna ani dotknúť. Pri sprchovaní som len jemnúčko prešla po pokožke, s uterákom len tak okolo. Pri obliekaní pančušiek alebo rifiel sa nikdy kraj oblečenia nesmel dotknúť toho miesta. Začalo to byť čoraz menej znesiteľné. Nielenže sa rana neliečila, ale bolesti sa zhoršovali. Nie som ufňukanec, ale začiatkom decembra to bolo veľa už aj na koňa. Išla som na úrazovú chirurgiu, nech ma niekto dá dokopy. Príprava na sezónu začínala klopať na dvere, bolo treba sa dať opraviť, ak opomenieme tie bolesti, ktorých som sa potrebovala zbaviť.
"Tu si ľahnite, dajte si dolu veci, pozrieme sa na to", vraví pán doktor. "A čo sa vám stalo?" pýta sa pokým napíše moje iniciály na pripravený recept na Ibuprofen. Opisujem situáciu, snažiac sa nezabudnúť nič, čo by mohlo pomôcť k správnej diagnóze. "... a, ako je teraz zima, začalo ma to čoraz viac bolieť, akoby sa mi svaly chladili z vnútra, keď sa to znova zohreje, tak je to primoc citlivé..." Doktor priložil prsty na priehlbeninu v svale a zatlačil... "hmmm, ale veď Vy máte roztrhnutý sval!" ... ticho ... prosím? ... zamrel mi dych. Doktor ohmatával ďalej dve biele hrče po okrajoch priehlbeniny. "Pozrite, veď sa Vám dostanem do vnútra stehna," a zatlačil do priehlbeniny. V tu ranu som videla všetky biblické postavy. "A-ano, cítim", bolo jediné, čo som zo seba vyrazila. Roztrhnutý sval...ako...prečo...to vážne?...čo budem robiť...čo teraz...čo s tým...čo budem robiť...čo budem robiť... "Neskoro ste prišli," vraví lekár, "už je to dosť staré. Keby ste došli hneď ako sa Vám to stalo, otvoril by som to, vyčistil a zašil. Teraz je už zdá sa neskoro." "Viete, človek je zvyknutý na bolesti a nerobí z toho vedu. Na druhú stranu stalo sa mi to vo Švajčiarsku. Keby to bolo u nás na maratóne, tak sa rovno nechám odviezť sanitkou do nemocnice, a bolo by to všetko už dávno za mnou," dodávam posledné vysvetlenie, skôr pre samú seba ako pre pána doktora s kolektívom sestričiek.
Doktor mi dal papiere na magnetickú rezonanciu, lebo sa chcel uistiť v ďalšom postupe liečby, alebo akéhokoľvek riešenia, a moju zmrznuto ochrnutú postavu soľného stĺpa s vypleštenými očami vypoklonkoval von. Koniec... toto je koniec... čo teraz... hotovo... koniec... sezóna skončila... všetko to, čo som sa minulý rok nadrela, aby som túto sezónu zajazdila dobré časy, všetko je preč... Doktorov verdikt ma tak zaskočil, že som sa celkom zabudla opýtať, čo s tým mám robiť. Či môžem do sauny, či môžem lyžovať, či to môžem zaťažovať naplno, alebo skôr iba strečing, a či vôbec niečo také ako strečing. Ako som tam hlúpa prišla, tak som aj odišla, ale naviac s vypleštenými očami od prekvapenia. V čakárni pred ordináciou som sa už duševne pripravila a hlavne zmierila s tým, že pod svalom asi uviazla voda, z rozkladu do vnútra vytečenej krvi, alebo ako býva napríklad v kolenách, a tá že mi robí pri ochladzovaní a následnom zohrievaní spomínané bolesti. Bola som pripravená na konskú ihlu, ktorú vpichnú do toho boľavého zčervenaného uzlíka zjazvených svalov, ale roztrhnutý sval som nečakala.
O mesiac magnetická rezonancia ukázala už pokročilé štádium zarastenia okrajov roztrhnutého svalu a veľký hematóm v strede svalového krátera. Verdikt znel: už sa to zarastá. "Keby som to teraz otvoril, musel by som to celé vybrať. Navrhujem neotvárať už zarastajúce svaly a spraviť o mesiac ďalšiu rezonanciu ako sa to vyvíja, pretože viete, z takýchto hematónov sa robia rakoviny." .... aha .... jedna lepšia správa za druhou...
Tento týždeň v piatok mám íst na tú rezonanciu skontrolovať ako postupuje hematóm a zrastenie. A včera v nedeľu som na to stehno spadla. Priamo na ten rotrhnutý sval, priamo na biele okraje červenkastej opuchliny, priamo na ten už trochu zrastený sval... priamo na to, čo už prestávalo bolieť, pekne sa dalo masírovať, už aj na pravom boku som spávať mohla. Sval viditeľne nekrvácal, opuch narástol, a okrem silných bolestí v celom stehne, sedacom svale a svaloch na boku, nemožem sedieť, ani vstať, trochu chodiť, ale vôbec sedieť. Keď som si myslela, že predsa sa nôžka do apríla dá dokopy a predsalen sa bude dať pretekať túto sezónu, tak včera som si definitívne zapečatila verdikt. ... hotovo... zo strachu čo sa stalo a čo bude sa mi celý deň kotúľali slzy po lícach....nechcem radšej ani vedieť čo som si spravila. V nedeľu som si nechcela ešte pripustiť, čo sa stalo, ale dnes som mala čas celý deň konečne si uvedomiť plný dopad môjho nerozvážneho činu. Polku dňa som v práci prestála za pracovným stolom, zohnutá nad výkresmi, nemôžem sedieť, pri vstávaní zo stoličky cítim šklbajúcu bolesť, chôdza mi robí ťažkosti, tobôž po schodoch. Mala som sa hodiť na hlavu, kamkoľvek, len nie na ten bok. Bolesť je nová, takú nepoznám, trhajúca. Postupom dnešného dňa sa bolesť zhoršuje a teraz ako píšem na notebooku v posteli, už nemôžem vydržať.... musím vstať, musím sa íst poprechádzať po kuchyni...
... píšem si sem preto, že som psychicky úplne hotová. neviem čo bude, čo s tým, stredu idem k doktorovi, zajtra nejdem do Viedne, vzala som si dovolenku...možno si poviete: no jej, tak pôjdeš na operáciu, veď nespadne svet. ale mne svet spadol ... a neviem kde je. neviem ani kde som ja, a čo budem robiť....
