reklama

Dúfam, že budeš raz na mňa hrdý...

Sedím v čakárni úrazovej chirurgie, s roztrhnutým svalom, a tak ako všetci čakám, nemo pozerajúc pred seba. A tak, ako to v čakárňach býva, človek sa chtiac nechtiac stáva poslucháčom či spoluprežívateľom osudov okolo čakajúcich pacientov. Ľudia prichádzajú, odchádzajú, prechádzajú okolo, o barlách, na vozíkoch, s rukami nohami poskrúcanými v sadrách či priviazanými k telu. Zrazu si lietačky otvorí vozík. Na ňom ničím neobvyklá staršia pani, krehká a malá, akosi celá stratená v tom vozíku. Za držadlami vzadu jej syn, pán v stredných rokoch. Pristavili k dverám, na jedno z posledných voľných miest, a začali čakať. Zrazu pani sputila plač. Raz mi niekto povedal, že takto plačú srny. Nebolo jej rozumieť, hoci v plači boli obsiahnuté slová. Syn nereagoval.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Stále chcela povedať to isté, ale stále jej nebolo rozumieť. Tvár sa jej krivila do bolestivého kŕču, medzi obočím do plačlivého výrazu. Rukami si dvíhala nohu a niekoľko krát si ju napravovala. Stále tá srna. Žiadna odozva. Všetci už upriamili pozornosť, také zvuky sa nedajú nepočuť. Nahla sa dozadu k synovi a niečo zakvílila. "Bože, ty si ale otravná žena", odpovedal. Bezo zmeny stará pani ďalej nariekala ako srna, chcela niečo povedať, a naprávala si nohu, kým som nešla do ordinácie. Myslím, že nariekala aj ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vtedy v ten deň som si spomenula na starého otca. Nikdy nenariekal. O tri týždne neskôr sedím znovu v čakárni na výsledky rezonancie. Na posteli dotlačil ošetrovateľ starého pána k dverám. Nič nebolo vidieť len kopu bielych perín. A jedna ruka kolmo do vzduchu. A nariekal. Ale tento krát to nebola srna. Tento krát to bol plač muža, skôr malého chlapca ako muža. Taký, na aký nie sme zviknutí. Neustály tón plačlivého volania prerušovaný len nádychmi. Ošetrovateľ mal takých veľa, bol zvyknutý. Starý otec nikdy nenariekal. Ani si len nepovzdychol. Ani keď mu robili punkciu pľúc, prevŕtaných rakovinou silno zmetastázovanej do všetkých vnútorností. Bál sa tej punkcie, veľmi to bolí, a výsledok sa očakával pol na pol, a dopadol na tú druhú polovicu - zle. Za dva dni schudol na kosť, jediné čo v ňom žilo boli pomaly postupujúce kvapky ružovej vody z pľúc hadičkou do vrecúška pod posteľou. Oči mu svietili bielou hmlou, videl viac ako my ostatní, pretože už začínal vidieť na druhú stranu. Prepadnuté líca, hranaté a ostré, oči ako dve päste, maličký v perinách nemocničnej postele. A nikdy nepovedal nič. Vlastne od vtedy už vôbec nič nevravel, len na nás upieral svoj pohľad, plný slov a bolesti. Mal pohľad umierajúceho zvieratka. Človek musel klopiť oči, tá nemá tiaž upreného pohľadu sa nedala vydržať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomienka na to ticho mi pripomenula ticho cintorína. Toho, na ktorom som tento rok nebola. Nebola som mu na hrobe o dušičkách. Ale na srdce mi nezaľahol zlý pocit, ako sa to stáva keď zabudneme na blízkych, pretože na neho nemyslím len na dušičky, kedy si chodíme odrobiť svoju povinnosť, aby sme svojim myšlienkam dopriali potom slobodu do ďalších dušičiek. Stále je živo v mojej mysli, nie, neprivolávam ho pocitom straty hoci sme spolu bývali veľa rokov až do konca, je v mojej mysli ako ikona. Nesmrtelný, kedysi ľudský, idol, môj vzor. Vždy ním bol, od môjho detstva. Vždy som chcela byť ako on. Vo všetkom. Nasledovala som jeho kroky, profesiu som si vybrala takú akú mal on, lebo ju mal on, snažila som sa preniknúť do tej poväčšinou tichej mysli, nekonečne dobrej a prajnej, vždy ochotnej pomôcť. Niekedy som prosila prozretelnosť aby kvôli už v tedy pokročilému veku odmietol do noci so mnou riešiť výpočty, pretože ja som bola unavená. Ale on nebol. Na pomoc nikdy nebol. Celé hodiny vedel prestáť na jednom mieste pod vlekmi zjazdovky, kým ja som sa celý deň šúchala dolu kopcom. Vravel, že mu nebola zima, ale teraz tomu neverím.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svojou pracovitosťou, nenaštrbiteľným pozitívnym pohľadom, dokázal veľa. Najmladší z dvanástich detí, z dediny, z rodiny roľníka. Jediný vyštudoval. Zobral si za ženu bohaté dievča, ktorej majetky štát o chvíľu znárodnil. Chodievala k nim zadom, pretože oni mali v kuchyni iba udupanú hlinu. Keď sa vzali, radšej odišli do mesta, tam sa nikto nepýta. Zo zeme vydupal čo dosiahol. Z ničoho všetko.

Celý život budem chcieť byť ako on. Snažím sa z celej sily, dúfam, že bude raz na mňa hrdý...

Dana Árvayová (Dvořáková)

Dana Árvayová (Dvořáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  233
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík:  OutdoormamasVýchodné Turecko (CESTOPIS)bicykel, my loveznačka handmadepremýšľam, tuhokade tade, východ i SlovenskoIránKaukazAlbánskoEgyptLibanon, Sýria, Jordánsko

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu