Grand Raid Cristalp 2008

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 11.11.2008 o 18:00 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  2615x

... konecne mam cas na seba - chora, spotena v hrubych perinach, teplakoch miesto pyzama, bielych vlnenych ponozkach a so salkou neprehltnutelneho nesladkeho caju (nemam cukor). Paraleny plavaju v zaludku ako rybar vo velrybe. Oddychujem, prinutena relaxovat.... a konecne som si nasla cas upravit nejake fotky a spravit z nich maly fotoreport ....

Grand Raid Cristalp je povazovany za najtazsi MTB maraton v Europe. Sen mnohych, vyzva pre vsetkych. Uz len popis trati hovori uplne za vsetko: tri trate, tri vyzvy, tri rozne smrte na rovnaky sposob. Najdlhsia trat ma 121km/5430m prevysenie, stredna 68km/3270m, kratka 41km/2011m prevysenie. Prevysenia naznacuju nejaky skryty stavnaty oriesok, a nazov Ultra Maraton plne zodpoveda fotkam, ktore su na navnadenie pretekarov uverejnene na oficialnej stranke, pripadne na ich odstrasenie a zahnanie.

A tak sa trojica blaznov rozhodla, ze napriek pudu sebazachovy a laske k rodinam, posluchnu hlasy svojich srdc a pojdu sa zdevastovat volakam do Svajciarska, mimochodom krajiny, kde vo francuzskom kantone z domaceho obyvatelstva nikto nikdy neprehovoril nemecky ci anglicky, ak nebol vylucne po hrozbou smrti. Vynikajuci report, plne vystihujuci spolocnu naladu troch blaznov pocas celeho tyzdna straveneho v srdci spominaneho kantonu ale predovsetkym jazdenim po hrebenoch hor, napisal tu Katko, jeden z trojice. Okrem popisu vyjazdov, prezentacie a preketu, je tam aj 200 fotiek... myslim, ze sa oplati pozriet :).

Nechcem sa teda zbytocne opakovat a unudit vas k smrti opisovanim podrobnosti kazdeho dna. Radsej teda vyberam par fotiek, ktore by som rada vypichnut z akehokolvek dovodu.

Cesta k najvyssie polozenej priehrade v Europe Grande Dixence (2365 m.n.m.), 2 dni pred pretekom.

 

Ona priehrada

Den preteku: Prva obcerstvovacka na preteku. Od startu sa islo stale dokopca smerom na Mandelon, miestami prudko miestami pozvolnejsie, ale hlavne rychlo. Nikto akoby si nesetril sily a zenie sa ako byk na cervene platno. Bolo mi riadne zle (prehltala som naspat vylucky prazdneho zaludka), a riadne kosa. Teplomer ukazoval 2 stupne. V Rusku je teplejsie!! Ako sme potom isli dalej opustajuc obcerstvovacku, tak som postupne prestavala citit prsty na rukach, nohy uz boli dlhsie celkom zmrznute, potom mrzli cele dlane. Radenie, ci brzdenie nepripadalo v uvahu, rajdy som drzala len krajom zapasti. Vtedy som si na pokraji nefalsovaneho zufalstva povedala, ze na dalsej obcestvovacke koncim, balim sa do deky, a nepojdem dalej kym nevyjde slnko a neotepli sa. Nastastie za styri velke zakruty sme dosli na vrchol Mandelonu, zahli na vychodnu stranu kopca a ja som sa zacala roztapat. Start bol totiz o 06:00.

 

Potom naledoval paradny zjadz do dedinky Evolene, a potom nastupil nekonecny kopec hore, tento krat ale nekonecnejsi ako ten pred tym, asi dvojnasobne - Pas de Lona (2787 m.n.m).

Z Evolene si pamatam, tri veci veci - zase zima!! (dedinka bola v studenej doline), ako som zistila, ze som padom v predoslom zjazde stratila cip, bez ktoreho ste diskvalifikovani, a obrovske mega kravske zvonce, s ktorymi nam fanusikovia mlatili pri usiach, za vydatneho trubenia trubiek zo sprejmi z hokejistickych zapasov, a hlasneho pokrikovania: "ale, Dana, aleee aleee!!" alebo "kuraz, Dana, kuraz!!" (nase mena mali zo stratovnych cisiel na bikoch).

Dostavame sa k poslednej obcerstvovacke pred "orieskom" preteku. Sme vycerpani, ale aj dost utrmacani z uplne rovnakeho nekonciaceho a konstantne stupajuceho stupania za poslednych 20km. Pozerame hore, hlavy vykrutene na chrbtoch, vidime len ostro rezany hreben rozrusenej ciernej sotoliny - kade preboha akoze mame ist? Odovzdani osudu vykracujeme dalej pesky po uzkom chodnicku vykladanom velkymi neprejazdnymi balvanmi. Nema zmysel sadat do sedla. Zrazu sa pred nami otvori divadlo hrebena. A tam celkom malinka bodka - vrcholova nafukovacia slavobrana.  .... Boh s nami.... Za stranu a za lidi .... Cesta k tomuto vrcholu podujatia, do sedla Pas de Lona, je asi 1000m vyskovych vyslap po takmer kolmo hore smerujucom lavovom chodnicku zo smykajucej sa sotoliny, ktory sa cely tlaci, na podorysnej dlzke asi 400m. Smrt. Cista smrt. Na konci uz nevnimate realitu, neviete kto ste, len vase meno vam rezonuje v usiach ako ho hlasno vyvolavaju fanusikovia popri trati. Hore sa ide ako na Mt. Blanc - dva kroky, vydych, dva kroky, vydych. Vsetci slapu rovnako. Mam velke problemy utisit priam astmaticky kolaps pluc, priskoci ku mne chlapik z boku trate, pridrzuje bike a mne pri ustach flasu a nuti ma pit. Z poslednych, ale skutocne poslednych, sil dotlacim bike na vrchol...

Na vrchole idem zomriet, ale citim sa ako bohyna. Odtialto by to malo byt 15km cisty zjazd!

Za vrcholom sa objavuje krasne horske jazierko ...

A nasleduje dalsi vyslap!!! Do najvyssieho bodu preteku - Basset de Lona (2792 m.n.m). Posledny klinec do rakvy. Kratsi, ale zato poriadne prudky vyslap. Tu uz vsetci tlacia, aj ked je to jazditelne, ale po 50km a takmer 3000 vyskovych metroch v nohach mate maximalne chut zomriet.

Davam ho cely v sedle - moje najvacsie vitazstvo preteku

... a nasleduje zjazd. 15 km neprerusovaneho zjazdu, ktory je svojou technickou narocnostou neporovnatelne tazsi ako spominane tri vyslapy. Po rychlom zjazde sotolinovou cestou k dalsej priehrade, nasleduje technicky zjazd v riecisku potoka a neskor po turistickej znacke. Obrovske balvany, skoky, 40cm prepady, nahanacky s rychlejsimi, ktori niekedy doslova ohrozuju ostatnych a vytlacaju ich z trate. Aj chalani neskor skonstatovali, ze zjazd presli len s vypatim vsetkych sil a na konci sa uz ledva drzali v sedle.

Zjazd od priehrady k potoku, vyvierajuceho z tejto priehrady, a to, co vidite nie je asfaltka ....

(ps: hreben, ktory sa crta od snehoveho pola doprava, tak z neho sme prave zjazdili dolu k priehrade)

Prechadzame cez potok a potom povedla potoku tazkym technickym terenom... je to o hubu doslova

Miestami uz tlacim dolu kopcom, skutocne nevladzem...

Po dalsich nekonecnych serpentinach po kamenistom turistickom chodniku konecne dochadzame do ciela - niet stastnejsieho cloveka na svete :)

.... no a na druhy den sme sa boli povozit - rozklepat nohy stvrdnute na kamen, a nie len nohy ale cele telo z toho tlacenia a zjazdovania. Pri spiatocnej ceste do chatky som hnusne spadla, tak, ze som si sprvoti myslela, ze som si odtrhla stehenny sval. Do teraz, a to je uz vyse dvoch mesiacov, mam bolesti a len s problemami mozem spavat na pravej strane...

Ale napriek tomu sme dalsie tri dni uzasne pojazdili po hrebenoch kopcov, cez paradne singletraily i siroke hrebenovky, exponovane chodnicky i uvoznice....

... viac fotiek aj z preteku aj z vyjazdov tu: MTBiker

(fotky bez znacky MTBiker som si kupila zo Sportografu.de, a su moje vlastnictvo)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Tvrdil, že ho nikto nechce liečiť. Strelec z Ostravy sa zabil, nemocnici chýba krv

Útočník zastrelil šesť ľudí, ďalší traja sú zranení.


Už ste čítali?