Garda biking, alebo Aspoň sme sa pofotili

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 16.4.2008 o 23:45 | Karma článku: 8,63 | Prečítané:  2912x

pokračovanie ... Na druhý deň ráno, všetci nažhavení povstávali nečakane skoro, že sa im ani gombíky nestihli vytlačiť na lícach, dokonca Roman vstal až neuveriteľne skoro, aby si ten svoj na instatno (na kusy) skomprimovaný bike poskladal do stavu schopného dosiahnuť čiastočne valivý roto-efekt. Že dosiahol skutočne len čiastočný výsledok priznal až na záver, keďže sa mu celý čas zakusovali brzdy. Gabo mal už kolá naplnené modrou želatínou (zasvinil s tým celý drez), ja som mala vyrezané tretry do požadovaného tvaru dezénu, tachometer nahodený, vidlice natlakované, všetci vybalili opraté voňavé termoprádlo, vyžehlené ponožky, proste vymydlení profíci ako z amerického filmu.

Vybrali sme trasu na prvý deň. Niektoré trasy sme mali "odporúčané" a niektoré nie - práve tie sa nám stali viac krát "osudné". Ale mor ho detvo - i cez mŕtvoly. Z Pieve di Ledro cca 650m n.m. (kde sme boli ubytovaní) do sedla na hrebeň Tremalza cca 1200m n.m. je to šesťsto výškových na pôdorysne štyroch kilometroch nech sa na to pozeráte spredu alebo zozadu. Napriek tomu, že to vyzerá strašidelne, nebolo to niečo absurdne obtiažne, že by ste mali chuť kopnúť bike do doliny a skončiť s cyklistikou. Podľa mňa sme to hladko vybehli. Krátko po hrebeni a nastúpila prvá skúsenosť so snehom. Prepotené rukavice začali v silnom vetre na hrebeni chladiť (mierne povedané). Teplota z 12 stupňov pri jazierku klesla hore na jeden stupeň. Ale nebyť vetra, vôbec by si to človek neuvedomoval - bolo dosť výškových príležitostí k seba-zahriatiu-realizácii. Nadšení ako japonskí turisti v JRD čudujeme sa každému sebemenšiemu výhľadu a fotíme sa - ako vlastne počas celého zájazdu takmer non stop.

V sedle Bocca dei Fortini (1245m). V pozadí Lago di Garda (10m).

Hrebeňovka smerom na Mte. Tremalzo je jedna báseň.

Ďalšiemu pokračovaniu hrebeňovkárskej romance zabránila kontinuálna pokrývka bieleho exkrementu padnutému z neba. Neskúsení roľníci zo Slovenska sú zaskočení prítomnosťou tejto bielej pomsty a zvažujú návrat (pretože chlapci si napriek mojim dobrým radám nevzali nič na jedenie a stresovali stihnúť potraviny, muhehe). Navrhujeme osudovú chybu, zistenú potom trochu prineskoro a zbytočne, teda navrhujeme zísť dole po značenej cestičke. V odborných kuloároch sa tomu hovorí "skratka prodlužka", alebo "je to síce dlhšie, ale zato náročnejšie". Skvelé značenia turistických chodníčkov v Taliansku potvrdí a ocení nejeden biker/turista, ktorý sa na niekoľko hodín práskol do nejakej rokliny, strže, sekol o niekoľko kilometrov alebo padol do studne. Prosto špagetníci neznačia, prípadne značia úplne nepriechodné hovadiny, takže náš zostup (honosne nazvané tragické divadlo) bol len pomocou pachových stôp po zvieracích chodníčkoch živelným spôsobom prevedený únik v 60 stupňovom svahu cez les. Vtedy z Gaba vypadli dve vety, ktoré naše podujatie plne charakterizovali až do konca : "Kde je vôľa, tam je cesta" a "Nikdy sa nevraciame". Dva v Taliansku od základu nevhodné princípy ...

Na druhý deň sme sa strašne veľa poučili z predošlého dňa - kedy sme tlačili dolu kopcom - a pre istotu sme nabehli hneď na začiatku dňa na vyše hodinové tlačenie hore kopcom do tzv. schodov do neba. Pri svätej pastierskej kapsičke, také stúpanie nie je ani na Rysy. Vtedy som si zabulila, takmer hodiac bike do doliny, pred očami mi prebehol celý môj život ako film, svetlá budúcnosť čakajúca pred dverami a ja tu márnim svoje krehké telo .... a ešte k tomu sa tu je.... a môžem to všetko .... a tak podobne nevyberano. Ešteže mi chlapci pomohli tlačiť ...

Ale takto krásne sme sa pofotili, zase a opäť, v sedle di Lé (1090m). Vzadu Lago a Riva del Garda.

Nasledoval krátky ale intenzívny zjazd, a potom dlhý ale intenzívny výšľap. Gabo rátal metre a od chrbta mi hlásil každých desať. Keď sme sa dostali na hrebeň, čas už dosť pokročil, ale navrhli sme ísť dlhšou trasou po hrebeni do sedla z prvého dňa a po už známej ceste dole. Naše inovátorské výbuchy kreativity v spojení s talianskymi trasami spľasli na nulu po dvoch výživných a hlavne zbytočných práskoch.

Na začiatku dňa to vyzeralo ako jedna malina....

potom sa to zmenilo na galeje ...

Z hrebeňového sedla Rochetta (1250m) viedol najkrajší single track na svete (až tesne pred sedlo Bocca dei Fortini z predošlého dňa). Vlastne celý ten deň, ak opomenieme ranný rozcvičovací prásk, bol jedna poézia-výživné stúpania po širšej cestičke i technických singloch, nastúpané stovky metrov, a potom na hrebeni krásne kombinácie singlov a cesty, hore dole, prosto mňam.

Tretí deň snežilo. Sme síce bikerskí lúzri, najazdili sme zúfalo málo kilometrov, ale láska k pohybu nám srší priamo z duše, a po obede a jednej partii Človeče s poldecákmi sme už napriek sneženiu a fyzickej nepriazni nevydržali a vybehli sme von. Gabo fotiť, Roman na bike (blázon, sme za neho odslúžili spomienkovú a ten nezmar sa vrátil), Ďuro tiež na bike (ale ten krúžil ako družica okolo jazierka, v jeho prípade sme nemali obavy), Miro sa zviechal na gauči, a ja s priateľom sme si šli len tak zabehnúť do lesa. Za hodinku ľahkého poklusu kolmo do neba sme dali viac výškových ako predošlé dni na bikoch. Holt...

Štvrtý deň sneh (bielu pomstu) trochu odtopilo, takže chlapci nevydržali a zdrapli bicykle (biky). Našli si, ako inak, cestu ťažšieho odporu na nejaký vysielač. Dali celkom pekný kratší výlet, snehu bolo ako kedy, ako kde, ako koľko, ale miestami že vraj tlačili hore aj dole - to aby sa nezabudlo na tlačenky z predošlých dní. Aby som nezabudla na výkony "našeho bežca" môjho priateľa. Denne prebehol viac kilometrov pôdorysne aj výškovo ako my, takže naše "elitárske" cítenie jazdcov na oceľových tátošoch dostalo na držku. Ja som si posledný deň išla zabehnúť do toho sedla z prvého dňa, dostala som sa niečo pod sedlo. Jazda na snehu na začiatku sezóny nezaváňa pri mojich technických zručnostiach ničím serióznym, takže som radšej zvolila tréning na výškové metre pred sadrou na dva mesiace. Naspäť som sa ledva doplížila - ale stále poklusom (aj po asfalte!!!).

Deň ako vymenený  - chlapci pri Lago di Pieve (630m) - check the DOG!!! Ja som svoje fotografie z posledného dňa úspešne uložila do telefónu tak, že ich neviem dostať von....

Takže za štyri dni športovania to je u mňa cca 65km/2600m prevýšenie na biku a nejakých 30km/1400m prevýšenie behom.  Priateľ bežec má viac výškových aj dĺžkových, chlapci bikeri sa pohybujú hore dole okolo mňa - každý inak.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?