Križiaci vo svätej zemi, II

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 3.1.2008 o 8:10 | (upravené 29.11.2012 o 12:44) Karma článku: 13,03 | Prečítané:  5976x

Pápež Urban v r. 1095 zvolal koncil do Clermontu a vyhlásil 1. križiacku výpravu. V tom istom roku Peter Pustovník vedie výpravu pozostávajúcu zo strednej a nižšej vrstvy obyvateľstva do svätej vojny. Svoje odhodlanie začali pogromami na židoch ešte vrámci Európy. Po pol roku dorazili do Konštantínopolu. Zdecimovaní, chorí, vyhladovaní, dezorientovaní, demoralizovaní. Zbytok úbohej výpravy Turci na ceste do Palestíny pobili...

Z Tripoli sme rovno tiahli do Sýrie na Krak des Chevaliers. Je to najväčší križiacky hrad na svete. Patril Johanitom, a napriek svojej veľkosti, niekoľkým vrstvám hradieb a strieľňových ochozov, napriek svojej strategickej a fyzicky nedosiahnuteľnej polohe na strmom kopci a na prvý pohľad dokonalej nedobytnosti, bol dobitý - pokorený ľsťou.

Tešila som sa na tento hrad ako malá, búchajúc pästičkami jednu o druhú, nedočkavo hopkajúc okolo autobusu a nadšene prevracajúc oči pri sebemenšej poznámke o blbej zrúcanine. Akej zrúcanine?! To je Pán Hrad! Je plne zrekonštruovaný, včítane všetkých Mameluckých dostavkov, ako sauny a kúpele, a je jediný v tomto stave na svete. V najhlbšom kútiku svojej nenapraviteľne romantickej duše som dúfala, že tam niekde vyňúram nejaké križiacke insígnie, ale nič. Na architektúre hradu sa vyzúrili všetky nadvlády a všetci majitelia, kultúry a náboženstvá. Z pôvodnej križiacko-gotickej architektúry ostalo len zopár fragmentov, o znakoch či krížoch si môžme nechať snívať. Prešla som všetkými chodbami, telefónom si svietila do hustej tmy úzkych chodieb a hľadala na stenách vyryté tajné znaky, ako zakliata princezná (ha, aká romantika) som obchádzala všetky miestnosti v zúfalej túžbe zbadať niečo naozaj originálne vytvorené rukami križiakov, ale to si už iní dali tú dokonalú robotu všetko vyklepať a zatrieť. Áno priatelia, napríklad steny kaplnky boli nahrubo napatlané centimetrovou bielou omietkou, z pod ktorej na jednom mieste vykúkala originálna maľba živých, ale zničených, farieb. Stĺpy mali kubický tvar, takže hlavice z gotickou nádherou už dávno padli za vlasť náboženskej odlišnosti, jedine snáď dlažba bola originálna. V strede dutej, vyzametanej, studenej a prázdnej kaplnky svietil od niekade dovlečený moslimský minbar. Čistá päsť na oko. Najlepší na tom boli rákosníci. Prišli, cvak cvak cvak cvak cvak, a odišli. Arabáči to isté, len nefotili. Angličania, Australania, Frantíci a všetky možné druhy ľudí, ktorých reči rozumiem, bez zamyslenia a bez povšimnutia zízali na tú hrubú devastáciu a kochali sa.

Ale už vás nebudem dlhšie naťahovať, a poďme dnuka, snáď len Bludičku na úvod. Motajúc sa pred vrátami, zjavne sa okúňala kvôli vstupnému, vyhlásila imperátorskú vetu: "Já jsem takých už videla...". Vedúci nato: "Ale to děláš velikou chybu Maruško. Takový na světe není, to už nikdy neuvidíš..." Po dlhom srdcervúcom prehováraní, pri ktorom sme nemali tie nervy vydržať, si nakoniec nechala vstupné od vedúceho zaplatiť. Na prehliadku sme mali 4 hodiny, po 35 minútach bola pred vrátami ako bumerang. Mimochodom, kto premýšľate nad týmito krajinami a pamiatkami, Sýria znížila vstupné do všetkých pamiatok na polovicu, prípadne tam, kde to bolo aj tak málo, je vstup zadarmo. Krak des Chevaliers stál 300 šušňov, čo je na naše asi 150,- (slovom stopade=nič). Ostatné vstupné šli od deseti k pěti.

Krak des Chevaliers, predpokladá sa, že nejako podobne vyzeral aj pred 800 rokmi. Neskoršie mamelucké prístavby a moderné rekonštrukcie v hrubých rysoch zachovali pôvodný tvar hradu. Samozrejme, že Mameluci po obsadení hradu, prispôsobili architektúru a znaky križiakov na svoj vlastný obraz.  Svedomite vyklepali všetky ruže, kríže, okrasné listy stĺpových hlavíc, maľby... buďme radi, že to nezbúrali. Vstúpte...

Strieľňové chodby a ochozy boli kúzelné. V ten deň pálilo slnko a tak sa zlaté slnečné svetlo dostávalo do každej miestnosti, v uzavretých izbách cez neutesnené škáry a úzke gotické okná vytváralo nádhernú tajuplnú hru svetla, prachu a tmy. Človek kráčal temnou dlhou chodbou okolo celého hradu, vstavanou vysoko do hrubých múrov pevnosti, miestami preťatou lúčmi ostrého svetla zo strieľne a na konci ktorej bolo jagavé zlato... úžasné.

Hrad predstavoval dôležitý bod v obrane krajiny na rozhraní doliny Homs a pohoria Anti Libanon. Každý, kto ho vlastnil, získal fiktívnu nadvládu nad celým územím, pretože hrad predstavoval dôležitú obchodnú križovatku, kontroloval pohyb tovaru a ľudí, kontroloval priľahlé prístavy a mestá ako Tartus, Antiochia a Homs. Hrad bol vďaka strategickej polohe srdcom celej krajiny.

Bol postavený v roku 1031 Emírom z Homsu, ale veľmi rýchlo ho odtiaľ vyhnali Križiaci z prvej križiackej výpravy smerujúci do Jeruzalema. Neskôr križiaci, už usadení vo Svätom meste, potrebovali riadiť a kontrolovať túto oblasť a tak dali hradu nutnú stavebnú infúziu aby sa z neho stal významný obranný hrad tej doby, rozšírili ho, obrnili a ohradili, zaliali vodnú priekopu. V polovici dvanásteho storočia elitní Rytieri Hospitaliti prevzali hrad od prvých Križiakov, a rozšírili hrad do terajšej formy.

Manifest of Power...

Taký, aký ho Hospitaliti postavili bol hrad nedobytný. Križiaci sa v ňom bránili v nespočetných bitkách či menších potýčkach. Bol to skutočne vrcholný výtvor pevnostnej vojenskej obrannej architektúry. A Križiaci sa prosto vzdali.... Keď Mamelucký sultán Beybar pochodoval k hradu v roku 1271, rytieri v Kraku bránili poslednú pevnosť. Jeruzalem bol stratený, Križiaci ustupovali. V pevnosti postavenej na obranu 2000 vojakov, bolo zavretých a obkľúčených 200 Bojovníkov Božích. Zdalo sa to skôr ako väzenie než obrana. A hoci mali zásoby na ďalších päť rokov, po mesiaci obliehania sa Križiaci vzdali. Odovzdali moslimom pevnosť za cenu ich bezpečného odchodu z krajiny.

Stajne, predstavovali podstatnú časť hradného priestoru, hneď po skladoch potravín a munície.

Jediné svedectvo a dedičstvo po Križiakoch je táto lodžia. Portály sú originálne. Stĺpy sú samozrejme moslimské, čo je zrejmé z kubického tvaru, absencie klasických gotických hlavíc s okrasnými lístkami.

 

Vstup z Lodžie do Prijímacej sály.

Lodžia z vnútra. To bolo druhé najkrajšie miesto na hrade... Vnímajte tých faganov. Išlo ma roztrhnúť od jedu. Keď prestali vyhukovať, vyrevovať, skákať, behať, a hlavne večne zavadzať v obraze (!!! grrr), tak sa pre zmenu postavili na okraj fotky. Prosto s nimi je ťažko. Máločo sa im dá vysvetliť, napríklad aj to, že nik neprišiel na tento hrad kvôli nim, a len nim, a už vôbec ich nechce mať v zábere. Prosto nie. Po neúspešnom ale trpezlivom (všetci svätí pri mne museli stáť!) pokuse som rezignovala....

Jediné kamenotepecké diela preživšie otcovskú ruku Mameluka.

Sklady.

Veža Veľmajstra Hospitalitov. Jeho miestnosť hore tými úzkymi točitými schodmi bola naozaj to najúžasnejšie miesto na hrade. Kruhová miestnosť lemovaná vo výške hlavy majstrovsky vytepanými ružami, strop tvoril lomený oblúk podopretý hlavicami s dubovými lístkami. Lomené okná, výklenok kde kedysi bol kríž.

V auguste 1095 sa formuje nová výprava z rytierských vrstiev vyššej šľachty. Skladá sa zo štyroch skupín: 1. vedie Godefroi de Boulloin a jeho brat Baudoin, 2. normandský vojvoda Bohémond Tarentský, 3. Raimond de Toulouse a de St. Gilles, 4. normandský vojvoda Robert II a Štefan z Blois. Začína Svätá vojna. Prvá bitka pri Niceji v Turecku končí víťazstvom. v Októbri sú vojská na severi Palestíny. Rozdeľujú sa na dve vety, jedna tiahne smerom na východné Turecko - Edessu, druhá do Palestíny - do Jeruzalema. Jún 1098 podmanená Antiochia. Kresťania získavajú svätú relikviu (kopiju). Baudoin sa stáva vládcom Antiochie. Jún 1099 dobytý Askalon. V r. 1099 začína obliehanie Jeruzalema a trvá len päť týždňov. 15. júla 1099 je dobytý Jeruzalem ...

Keď sme sa vracali od Červeného mora, doslova som si vydupala z prachu hliny, že sa zastavíme na tomto hrade. Ide o Šobak. Jeden z hradov na Kráľovskej línii v Jordáne, smerujúcej od Červeného mora popri Mŕtvom mori (z Jordánskej strany), Galilejskom mori, do severnej Palestíny. Viete prečo je človek fascinovaný hradmi? Ja už to viem, pozerajte:

Najúžasnejší dôkaz o dokonalosti lomeného oblúka. Stojí samonosne... Pri týchto troch oblúkoch som prestála snáď pol hodiny. Boli magické. Pripomínali mi slávobránu padlým.

Dole vidíte moslimskú saunu, samozrejme dostavanú dodatočne, po križiackom odchode.

Tento hrad rekonštruovali a vykopávali, bol relatívne v zlom stave (okrem zopár krásne zrekonštruovaných a znovu postavaných oblúkov a miestností, ležal v ruinách), českí archeológovia. Tá kamenná guľa vľavo dole na podstavci pri druhej bráne je "delová" guľa zakliesnená a oslobodená z hradných múrov.

V r. 1118 Hugues de Payens s ďalšími ôsmymi rytiermi skladá sľub poslušnosti do rúk Warmunda z Picquigny, jeruzalemského patriarchu. Jeruzalemský kráľ Baudoin II im poskytol ako príbytok mešitu al-Aksá neďaleko Skalného chrámu (pôvodne Šalamúnov chrám). V r. 1128 koncil v Troyes zvolaný Bernardom odsúhlasil stanovy a ciele rádu ako ich predložili Hugues, Baudoin II a Bernard. Pápež Urban ich uznal za Rád Templárskych rytierov, alebo Rád Chudobných rytierov Šalamúnovho chrámu, či Rád chudobných spolubojovníkov Ježiša Krista. Mali nosiť prosté biele rúcho, na ktoré sa od roku 1147 pripínal červený kríž. K ustanoveniam rehole (72 odstavcom) patrili napríklad tieto body:

1. veľmajster rádu je všemocný, hodnosť bola udelená doživotne, volená 13 členným kolégiom (zloženého z 8 rytierov, 4 seržantov a jedného kaplána)

2. denný život rytierov bol odvodený od života benediktínskych mníchov: museli nosiť biele rúcho, zbrane a brnenie muselo byť čisté, nesmelo sa zdobiť, ráno sa rytieri modlili 20 otčenášov, pred jedlom 60. Mäso jedli 3 krát do týždňa. Na Veľkú Noc a Vianoce bol pôst, lov bol zakázaný. Na Zelený štvrtok (na pamiatku Kristovej pokory) veľmajster umyl 13-tim chudákom nohy a rozdal ofery. Rytieri dodržiavali prísny celibát, po vstupe do rádu nesmeli ostať ženatí (od manželiek sa čakalo, že vstúpia do niektorého ženského rádu), nesmeli bozkať ani matku či sestru. Rád sa hlásil ku kultu Panny Márie: "Panna Mária stála na počiatku rádu a s ňou a na jej počesť, ak sa zapáčime Bohu, ukončí náš život a skončí náš rád, ak sa Bohu bude chcieť."

3. podstatná časť stanov boli dôležité a zložité vojenské inštrukcie o bojovaní, budovaní tábora, udržiavaní kázne, správaniu sa na bojisku, pri útoku, pri obliehaní, o zaobchádzaní so zástavou, o hierarchii v poli a spôsoby konania pri porážke

4. za porušenie rehole bol najslabší trest, že previnilec rok jedol z podlahy, ťažším bolo vylúčenie z rádu až doživotný žalár.

No a na záver briliant všetkých hradov na svete - Kerak. Tak ako ma Krak des Chevaliers trochu sklamal svojou prázdnotou, duchovnou devastáciou a pustotou, hrubými rekonštrukčnými ťahmi moslimských veliteľov, tak ma Kerak dostal na kolená. Je to jedna z vecí (a tie sú zatiaľ iba tri na celom svete), kvôli ktorým som schopná sa na to isté miesto vrátiť druhý krát....

Hrad mi vyrazil dych. Prechádzala som z miestonsti do miestnosti ako v inom svete, tú energiu, to niečo čudné, čo niektorí ľudia cítia a nevedia si to vysvetliť, možno to nazývajú posvätným, to ma vtiahlo dovnútra tajemna minulosti. Vstúpte, roztiahnite ruky a prijímajte, ja budem ticho....

(negatív)

V r. 1134 Bernard vypracoval pre Huguesa dlhý list Liber ad milites Templi: De laude novae militae (Kniha o rytieroch Templu: Chvála nového rytierstva). Rytier - mních je Boží vojak: "nenosí meč nadarmo, pretože je Božím nástrojom, ktorý má trestať zlých a chváliť dobrých." ...  "Naozaj je to rytier bez bázne a je úplne sebaistý. Jeho telo sa pre tieto okolnosti dobre vyzbrojilo a jeho dušu chráni pancier viery. Je skutočne dobre pripravený po všetkých stránkach, neobáva sa démonov ani ľudí. ... Keď sa pripravujú na bitku, ich ochranou je vnútorná viera. Zvonka zaručuje ich bezpečnosť oceľ, nie zlato - pretože v nepriateľovi majú vzbudzovať strach, nie vyzývať jeho dychtivosť po bohatstve. Ich cieľom je boj, nie slávnostné prehliadky. Usilujú sa o víťazstvo, nie o slávu. Radšej vzbudzujú hrôzu, ako veľký dojem... Vrhajú sa do útoku a protivníka nepovažujú za viac ako za stádo oviec. Nezáleží im či má prevahu, nehľadia na množstvo divokých barbarov." ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Toto leto som nebol nikde. Ale bol som tam s Kočnerom

Threema je, čo sa priamych dôkazov týka, jalová.

Už žiadne hu, hu, hu. Bývalý Trnavčan je pre Slovan hrdinom

Taký rachot nový štadión ešte nezažil, Stocha urážali.


Už ste čítali?