Križiaci vo svätej zemi, I

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 10.12.2007 o 8:10 | (upravené 29.11.2012 o 12:45) Karma článku: 11,84 | Prečítané:  5895x

Pravdu povediac, hlavná vec prečo som šla do týchto krajín, boli križiacke hrady. Chcela som ich vidieť, prechádzať sa kamennými miestnosťami s úzkymi lomenými oknami, prstom prechádzať po vytesaných kráľovských ľaliách. Stúpať po zemi, ktorú vírili kopytá koní Kristových bojovníkov, kráčať v stopách Chudobných rytierov Šalamúnovho chrámu (ach aké naivne romantické). Chcela som vidieť krajinu, o ktorú bojovali, zem, ktorá vznietila (a stále to robí) túžbu a hnev v miliónoch ľudí. Čím to je (čím to je, bla bla), že táto zem sa nikdy konečne nenasýti ľudskou krvou. A všetci čo sem prišli, prví, druhí, jedenásti, tu včítane svojráznej biblickej postavičky, našli svoju smrť.

V atmosfére filmových predstáv stredovekého krvavého boja muža proti mužovi, púšťam uzdu svojej predstavivosti a splietam romantické sny o hrdinskom rytierovi, ktorý ma príde zachrániť. Verili by ste, že ja som vždy snívala o nebojácnom rytierovi, mocnom, silnom (heh, zaprášenom a spotenom), ktorý ma úplne ohúri a ja bez dychu a v slzách šťastia mu padnem do náručia ... ? A potom vymením svetský život s jeho nástrahami a lákadlami za bezbrehú oddanosť k tomuto stelesneniu cti a sily? ( ... fakt ale). Jediná podmienka (okrem teda tej telesnej schránky a cti) by bola, žeby musel prísť na čiernom koni. A tu je pes zakopaný. V našej pohnutej modernej dobe všetci chodia len na bielych koňoch, a my, čo čakáme na tých čiernych, môžeme práchnivieť do súdneho dňa ...


Nuž rozpísala som sa o problematike ideálneho otca mojich detí, tak späť k hradom. Človek o nich kde-tu číta, názvy ako Galilea, Tripolis, Akra, Tyr, Antiochia, Krak de Chevalier, Kerak, sa mihajú pred očami, ale sú to len pojmy, názvy, čierno-biele paličky a vlnky na papieri, niečo bez duše, bez obsahu. Niekedy je treba ohmatať studené kamene, počúvať dutú ozvenu vlastných krokov v slnkom zaliatych miestnostiach, pozerať skrz strieľne vo vežiach, či na šíre výhľady do diaľav svätej zeme. Priblížiť sa svetu, ktorý býva romanticky opisovaný v hrdinských eposoch s krutými detailami historických pravidiel boja a spravodlivosti. Priblížiť sa myšlienkam ľudí, ktorí si postavili tieto hrady na obranu, tiahli tisíce kilometrov aby kresťanskému svetu dobili Jeruzalem, umierali na choroby a nedostatok vody, vyznačovali sa extrémnou odvahou a umením boja. ... (Nemôžem si pomôcť, ale stále ma prepadávajú len tie romanticko ľúbezné predstavy mocného rytiera.... ).

Prvý hrad, ktorý sme navštívili, no bola to vlastne iba pevnôstka, bol tzv. See Castle - Morská pevnosť v Sidone (Libanon). Bol postavaný križiakmi v roku 1228. Je to jediná podobná preživšia pobrežná pevnosť, ale takých tu za križiackej éry bolo veľa, hoci tento sa podľa dobových obrázkov vyznačoval netradičnou krásou. Je to klasický pobrežný hrad, strážiaci prístav, monitorujúci pohyb na mori, a v línii ďalších takých chrániaci pobrežie krajiny pred vylodením. Bol relatívne malý, dve veže, spoločné miestnosti, izby, sklady, kaplnka (teraz nad ňou tróni neodmysliteľná malá mešitka z otomanskej doby). Nič navyše. Pevnosť bola zničená Mamelukmi, aby sa križiaci nemohli vrátiť do tejto oblasti.


Kruhové horizontálne stĺpy vo fasáde boli kedysi stĺporadie v nejakej rímskej stavbe, ale tu našli uplatnenie ako horizontálne vystuženie vonkajších múrov pred guľovou paľbou.

V priezore streleckého okienka je mešita Sidonu (tá rozstrieľaná ak si pamätáte druhý článok). K hradu vedie z mesta úzky mostík (a ešte k tomu aj kľukatý, aby sa nepriatelia kvalitne zamotávali na mostíku v plnej paľbe a mali najväčšie straty).

Výhľad zo strechy východnej veže. Pevnosť bola vlastne vo vnútri zálivu a z veží bol výhľad takmer na celé pobrežie Libanonu (čo je vzdušnou čiarou čoby kameňom bezruký dohodil). Boli tri hodiny poobede a hrad bol totálne plný arabskými adolescentmi, ako by povedala moja mama, teda bol totálne plný lokal mládežou, ktorá sa tam chodila zašívať pred rodičmi. Vyznávali si tam lásku, púšťali Fifty Centa z kazeťáku, húkali, revali, naháňali sa (tí menší nedospelí), vyfajčovali (tí o dva roky starší) a cítili sa strašne dospelo. K slzám ma dojal práve na tejto streche jeden mladík, keď povzbudený ďalšími troma kamarátmi a podgurážený nedostatkom sebakritiky, začal spievať. Spieval krásne, ale dlho. Po troch minútach som musela hrad opustiť - to sa nedalo počúvať. (Už viem, čo vyhnalo križiakov zo svätej zeme....sa im nečudujem).

Inak vidíte na hornej fotografii tie zelené trsy buriny? Stavím sa, že ste si ich ani nevšimli, tak pozor. Mr Větvička to tam dve hodiny študoval, fotil sprava, zľava, zhora, zozadu, spredu..... a potom to odšklbol. Mal takú papierovú krabicu od českých Fidoriek previazanú starým českým špagátom a v nej mal v českých novinách (!) poukladané jednotlivé buriny. Prečo si priniesol desať kíl českých novín mi je dodnes záhadou. Miestne noviny so svojimi nezrozumiteľnými mašličkami a vlnkami, sem tam nejaká fotka pohlavára s plachtou na hlave, tvoria úžasné portfólio na výrobu herbáru. A stoja babku.

Vo veži.

Aby sme nezabudli pripomenúť čo sa medzitým dialo v ženskom tábore vyvolených - Bludička, Vychrtlíčka verzus Větvička a Pepa. Bludička do hradu nešla, lebo „takých už videla..." , o čom sme ani nepochybovali, pretože si na celý pobyt v Libanone vymenila až tri doláre a teraz nemala ani na rožky. Inak túto teóriu šetrenia investícií prevádzala aj v Sýrii, kde vymenila asi päť dolárov, a v Jordánsku dala do pľacu až sedem. Na vstupné si požičiavala od vedúceho a živila sa jednou chlebovou plackou denne. Prezývku dostala na základe úspešného nevstupovania do pamiatok v záujme zachovania skromného finančného obnosu a následného vyplňovania voľného času blúdením v okolí. Táto výrazná osoba sa stratila aj na toaletách, nikdy nešla nikam sama, dokázala so zvesenou hlavou s pohľadom upretým tesne pred seba na zem niekoľko hodín krúžiť v okolí nejakého pevného bodu (autobus, verejné osvetlenie, roh budovy alebo shawarma stánok), visela na pokynoch vedúceho a tristokrát denne prebaľovala kufor. Vrchol predstavenia v jej podaní bol, keď sme z pohrebnej veže v Palmyre pozorovali dole pod nami autobus a ju. Asi desať minút rýchlim krokom krúžila tesne okolo autobusu, hoci vstup do veže bol zadarmo, a potom sa vychytila a vyliezla na vedľajšiu kopu zbortenej veže. Pri pohľade na jej vratké pohyby na voľne zosypaných tehlách z piateho stočia, sme spisovali jej závet. To len na úvod o tejto výraznej osobe, ďalšie skvostné príhody budú zakomponované do voľného pokračovania cestopisu.

No a Vychrtlíčka akonáhle pred Morským hradom vystúpila z autobusu, vypľula na zem zeleno bielu slinami rozriedenú pastu, ktorou si celú cestu (cca hodinu a pol) drhla zuby. Táto postavička si denne asi tri až štyri krát umývala zuby a ústnu dutinu si viac krát denne vyplachovala extraktom z cesnaku, z čoho išli zdochnúť najbližší susedia v autobuse. Jej prezývka bola odvodená z výzoru telesnej schránky. Absolútny vrchol sme zažili, keď sme ju v pohnutej chvíli ponúkli našou marhuľovicou, ktorú sme hojne užívali ako všestranné liečivo na všetky druhy tropických neduhov (hnačka, zápcha, teplota, nádcha, úplavica, malária, stravná a akákoľvek hygiena, žalúdočné bolesti, potravinový nezvyk a nedovarené mäso). „No, děkuji, jenom abych z toho něco nechytila", boli sme v kolenách. Pre istotu našu marhuľovicu dezinfikovala cesnakovým extraktom.

Po hlučnom a živom Sidone, ktorého najužšie uličky na svete boli prenádherne zrekonštruované Unescom (uličky a tunely sú asi dva metre vysoké, dvere do jednotlivých bytov asi tak meter a pol, tesne vedľa seba, šírka uličiek asi tiež dva metre, je to viacposchodové mesto, s viacúrovňovými námestiami, domami a ulicami, všetko tesné a maličké ako v stredoveku, čistý stredovek ako asi vyzeral počas svojej doby vo veľkých mestách Európy, teraz zapísaný do svetového dedičstva Unesco), sme sa vybrali do Tripoli, hlavného mesta stredovekého Tripoliského kniežatstva. Dnes je to po Bejrúte druhé najväčšie mesto. Vyzeralo, a to aj bez porovnania s nablýskaným Bejrútom, veľmi chudobne.

Zásadou u arabov je tzv maximálne využitie. Všetky pamiatky, pokým nezasiahla vyššia moc v podaní Unesco a podobne, sú využité ako pasienky pre ovce a kozy, skladiská odpadkov, prístrešky, držiaky na tienidlá, súčasti domových stien a fasád, alebo zátišie s bordelom. Na tejto fotke sú pozostatky podzemných pivníc s klasickou úzko-špicatou klenbovou konštrukciou, voľne ponechané osudu, nech sa ukáže čo má s tým Allah zaľubom.

Mestom pretekala multifunkčná riečka. Slúžila ako stoka, zásobáreň vody, skladisko odpadkov a prírodné recyklačné centrum, práčovňa a detské kúpalisko. Keby tam človek hodil žabku, zhorela by tesne pred dosiahnutím hladiny v žieravých výparoch.

Križiaci toto strategické a veľmi bohaté mesto začali obliehať začiatkom dvanásteho storočia. Mesto dobili až niekedy v r. 1100, pričom ho takmer zrovnali so zemou. Postavili si hrad, ktorý v r. 1289 Mameluci s veľkým potešením zbúrali, aby sa sem (zase) križiaci nemohli vrátiť. Hrad je teraz zrekonštruovaný vďaka francúzskej pomoci.

Kto pomôže vysvetliť tieto záhady hlavolamu dostane žuvačku :).

Francúzska ľalia?

V hrade sme boli úplne sami. Po plnke v Morskom hrade v Sidone to bolo ako v rozprávke. Celý hrad sme mali len pre seba. Ujco vrátnik prišiel otvoriť len preto, že sa mu do uší potrubnou poštou dostalo, že prišli cudzinci okukovať mesto. Hrad bol veľký, zložitý, mal kopu levelov (rozumej poschodí), dokonca sme vyňúrali obrovské podzemné točité schodisko vedúce kamsi dolu do tmy (telefóny v tej úplnej tme dvadsiatej otočky už nestačili). Len jedna vec nás na nádvorí pri vchode prekvapila. Dlho sme nad tým dumali, a potom sme na to prišli. Celá stena bola vo výške hrudníka prešpikovaná nábojmi. Dúfali sme, že sa tu konal strelecký turnaj a nie poprava zajatcov.


Ľudia si chodia naberať vodu, babi si ide umývať nohy. Voda je v týchto krajinách životne dôležitá. Na uliciach sú spravené točky, v každej reštaurácii i fast foode dostanete pohár vody. Piť sme to nikdy neskúšali, kto vie či by nám postačovala naša dezinfekcia marhuľovicou keď nemáme cesnakový extrakt.

O kultúrny vrchol dnešného dňa sa postarala tentokrát Bludička. Na hrad samozrejme (!) nešla. Čakala celý čas pred bránou v spoločnosti všetečných a zhovorčivých vrátnikov, ktorí sa jej pokúšali predať 100% pravé kamene vylúpnuté z múrov. Jej schopnosť odolať lákadlám predajcov bola dokonalá (he, vieme prečo). Potom sa zrazu vychytila, že ide dolu do autobusu. Po tejto ulici dole na fotografii. Aby sa nešmykla na klzkej splaškami potiahnutej ulici, išla radšej stredom cesty. Tu (!) sa pošmykla na jedinom hovne na celej ulici a celá sa do neho sklátila. Zhnusene nad arabským svetom vstala a začala hľadať nejakú vodu. Našťastie hneď oproti bola točka. Zvyknutá zo svojich ciest, že na letiskách fungujú umývadlá na fotobunku, začala mávať (!!!) s rukami popod klasický kohútik. Desať minút prešlo, potom sa dva oriešky v hlave zrazili a blik! Zbytok času na prehliadku mesta venovala osobnej hygiene...

Čakal nás Krak de Chevalier, najväčší križiacky hrad na svete, a Kerak, jeden z historicky najvýznamnejších križiackych hradov, so Shobakom. Bol čas naštudovať si križiacku históriu a vymeniť karty na foťáku ... viď ďalší diel :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Toto leto som nebol nikde. Ale bol som tam s Kočnerom

Threema je, čo sa priamych dôkazov týka, jalová.

Už žiadne hu, hu, hu. Bývalý Trnavčan je pre Slovan hrdinom

Taký rachot nový štadión ešte nezažil, Stocha urážali.


Už ste čítali?