Policajná eskorta, alebo Dopravná nehoda vo Viedni

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 30.8.2007 o 8:50 | (upravené 29.11.2012 o 12:46) Karma článku: 14,38 | Prečítané:  3370x

Pol deviatej ráno, káva ešte nebola ale už ma chytajú stresové pohyby v bruchu, ponáhľam sa, sedím za volantom a snažím sa bez zablúdenia predrať Viedňou. Už aj tak dosť meškám, nemôžem si dovoliť zablúdiť. Bez jedinej chybičky, tzv. na istotku, odbočujem raz pravo, raz vľavo, a tľapkám si po ramene za dobre vykonané rozhodnutia. Ponáhľam sa do práce- tretí krát idem pracovne do Viedne, prvý krát sama s autom až do kancelárie. Po pol hodine jazdy Viedňou odbočujem do už známej uličky, idem idem, ale beda! - som na nesprávnom konci jednosmerky! Tam, kde chcem odbočiť do uličky ku kancelárii, je zákaz odbočenia, lebo je to jednosmerka opačným smerom. Všetky cesty sú tu jednosmerky. Chytá ma skutočný stres. Pribrzďujem, ale len na to aby som sa ubezpečila o neodvratnosti prúseru - odbočiť sa nedá.

Sekunda rozhodnutia a padla kosa na kameň - zaraďujem spiatočku a idem vcúvať do jednosmerky! Tak toto by som si nedovolila ani na Slovensku, nieto že ešte vo Viedni a bez techničáku (!!!!).

Ale človek robí v ohrození života a reputácie všelijaké kiksy, a toto bol jeden z nich. Vytáčam sa riťou do tej jednosmerky. Po oboch stranách parkujú autá, a odzadu prichádzajú z hlavnej cesty nejaké autá. Snažím sa zmiznúť čo najskôr. Lenže vtedy príde z jednosmerky, do ktorej sa chcem natlačiť pospiatku, biely golf! Ááá, za čo ma tresceš? Už vidím, že neprejdem, chcem sa uhnúť nabok, všetko stále pospiatku, teda uhnúť na prechod pre chodcov, aby mohol odtiaľ vyjsť a ja sa znova vtesnám do tej jednosmerky. Lenže miesto toho aby sa obozretne posunul, tak tam ostal stáť ako stĺp a milá Danka mu to našila rovno do ľavého predku.

No a teraz to nabralo rýchly spád. V tu ranu mi fest zartnulo- prúser, nemám techničák. No kuriatko moje, hovorím si, nielenže si spáchala priestupok- cúvala si do jednosmerky(!), ale spáchala si ho vo Viedni (!!), kde šoféruješ bez náležitých dokladov (!!!), ešte k tomu si spôsobila dopravnú nehodu (!!!!) a ako som o chvíľku zistila, spôsobila si ju na POLICAJNOM AUTE!!!!!!

Áno priatelia, na posratého aj hajzel spadne, ergo, ten biely golf bolo policajné auto. Neveriacky, že sa toľké rany osudu môžu zniesť na jedny plecia, pozerám na vysielačku, ktorú vyťahuje šofér z auta. Oblečení obaja civilne, tzv. tajní dopraváci (radaristi). V tu ranu mi aj do plaču prestalo byť. To je keď si myslíte, že je naozaj zle, a príde niečo ešte horšie...

Pricházajú originál policajti. „Vaše doklady prosím." Vyťahujem vodičák. „Technické papiere..." S kamennou tvárou vyťahujem kartičku Osvedčenia o technickom stave vozidla (STK). Pozorne zapisuje údaje, a ja zisťujem, že som v suchu, lebo v živote nevidel slovenský techničák. Opisuje si moju adresu, špz, názov auta. Obzerajú si Golfa- jeho ľavý predný roh kapoty sa zaryl do môjho predného kolesa. Takže sa vôbec nič nestalo, len na jeho neporušenom laku bol malý modrý pásik z mojej modrej Felicie. „Ako sa to stalo?" pýta sa počas zapisovania. Idem s pravdou von, to je najlepšie riešenie keď idete zahrať debila: „Je to moja vina. Cúvala som sem, lebo sa chcem dostať tam, a to je jednosmerka, a ja neviem ako sa tam dostať, a nechcem sa stratiť, a mám vybitý telefón, a musím zavolať šéfa, a to je hneď tu (!), tuto hneď vedľa, fakt je to strašné, nikdy som nemala havárku, a to ešte vo Viedni (!!), aaach jaj ..." Blonďavý policajt sa sem tam na mňa kukol spoza notísku. Kamenná tvár, nič čoho by som sa mohla chytiť a zahrať na nejakú strunku - profesionál. Až potom mi došlo, že nevyplňoval formulár, len si to skicoval do notísku. Nič mi nedal podpísať. Nič som neplatila.

A teraz došiel bonbónik: „A kartu poistenia máte?" „Myslíte moju, alebo auta? (?!?)" „Heh, auta, samozrejme," uškrnuli sa obaja policajti. Začala som bezúspešne prehľadávať auto. Našla som rok 2006, 2005, 2002, ale žiaden 2007. To snáď nie je pravda! Čo ešte príde?? Nakoniec ich presvedčujem, že áno mám poistenie, a áno v tej istej poisťovni ako minulý rok...

Keď je všetko tip top vybavené, zapísané, nastupuje moja chvíľa: „A môžem tu auto nechať? Naozaj potrebujem zavolať svojho šéfa, aby ma vymotal odtiaľto. Je to len tuto..." ukazujem prstom. „Tu nemôžete ostať." „Tak poďte so mnou, prosím. Máme tu garáž, len sa tam musím dostať!" Kyslé tváre nenaznačujú súhlas. „Tak jeden tu zostane pri aute a druhý pôjde so mnou, prosííím." "... ?!?..." To už bol asi fakt dôkaz, že som úplne mimo zmyslov. Také niečo by si nik netrúfol navrhnúť. Ale mne sa to v tej vypätej situácii javilo ako celkom dobrý nápad. „Ok, ja idem zastaviť premávku," hovorí napokon jeden z policajtov, „kolega Vás bude navigovať a vy vcúvajte do ulice a potom do garáže." Sadol do auta, trochu odcúval, a zastavil premávku. Druhý ostal na ceste a ukazoval mi vzdialenosti. Takže som pred očami viedenských policajtov cúvala v jednosmerke, zatiaľ čo oni mi zastavili premávku, bez techničáku, bez poistky, s dopravnou nehodou na krku .....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?