Narodeniny, Mariazell a cyklistika

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 27.8.2007 o 22:30 | (upravené 29.11.2012 o 12:46) Karma článku: 10,18 | Prečítané:  3241x

K narodeninám mi otec daroval krásny darček - zobral ma motorkou na výlet do Rakúska na cesty, ktoré som na bicykli prešla ako trinásťročná. Malá spomienková akcia, aj to počasie plakalo za zašlou slávou, keď sa z vnútra duše sa človeku vynorili všetky pocity keď makal do strmého priesmyku, tlačil bicykel v nekonečných kopcoch, vychutnával si zjazdy, mestečká, kostoly, prírodu. Toto všetko som prešla? ... Nechcelo sa mi veriť, aj motorka skuvíňala na dvojke ....

Mala som si niečo priať k narodeninám. Nikdy neviem čo by som chcela, no - klasická žena. Tak sa otec rozhodol pre výlet motorkou. Presne na trasy, ktoré som kedysi s ním prešla na bicykli, nabalená, mladá, plná snov a elánu stať sa cyklistickou jednotkou. Nie všetky sny sa vypĺňajú ...

Kedysi sme každý víkend jazdili do Rakúska. Na Slovensku bola príšerná dopravná disciplína, nech to poviem takto formálne, inými slovami, mohol Vás kedykoľvek zraziť nejaký idiot na tisícke. V Rakúsku sme boli očarení ohľaduplnosťou šoférov, ktorí za Vami šli aj niekoľko metrov a obiehali len keď mali vedľajší pruh voľný. Na križovatkách Vám dali prednosť a nie "stíhačky" tesne pred nosom. Nikto Vás "neodstrihol" = nezabočil tesne pred nosom krížom cez Vás. Jedným slovom na Slovensku nevídaná ohľaduplnosť. Aj kvôli nej sme jazdili len u našich susedov.

Cez týždeň tréningy, cez víkend výjazdy. Bolo ich veľa. Veľa, azda aj primoc veľa na dieťa. Teraz viem, že niektoré veci sa dajú aj inak. Extrémny či vrcholový šport u dieťaťa je veľmi citlivá vec. Ale jedno je isté, nech to bolo akékoľvek ťažké, nech mi ostalo nespočetne veľa zranení a "doživotných pečiatok", mám aj jeden veľký poklad - spomienky. Viem, spomienky - priesvitný závoj sebaľútosti. Niečo bolo a už nie je, niekto si bol a už nie si, niečo si mal a už to tak nie je, niečo si mohol a už nikdy nemôžeš ... Ale sú. Sú moje, sú súčasťou mojej povahy, mojich názorov, sú súčasťou môjho tela, tie spomienky sú polka môjho života. Od tohto výletu som si prvý krát uvedomila aké to je, keď si človek začne, niečo ako, vážiť svoju snahu. Nie zo slov ostatných, nie z pochvál či výsledkov, ale z vlastného posúdenia seba samého, pretože človek je vo svojom vnútri najkritickejší a otvorenejší práve sám k sebe. Odstupom času vidí svoju "prácu", svoje dielo, a aj keď som sa do teraz nazdávala, že je to minulosť zapadnutá prachom a prekrytá pocitmi bolesti, "potu a krvi", nedorozumeniami s otcom, nie je to tak.

Práve týmto výletom po našich stopách sa mi odkryli zákutia tých najkrajších pocitov v spomienkach, ten pocit úspechu keď sme po tridsiatich zákrutách, každá má svoje meno, vybehli do horského sedla Annaberg, keď mi tlieskal celý poľský autobus do príšerného kopca smerom na Mariazell (poľskí pútnici stáli pri kraji cesty akoby fanúšikovia, zatiaľ čo šofér ratoval vyvretú vodu), keď sme si kúpili obligátny koláčik v Mariazelli, fotili sa pred vchodovými vrátami kostola, aha - tu sme spali, toto je to ihrisko a tuna sa išlo dnu, vtedy tak strašne pršalo - pamätáš?, Wildalpen s jeho vodáckym rajom, zima tam bola ako v Rusku, vonku tridsať stupňov a v tejto rokline bolo desať.....

Ticho som sedela na motorke. Aj toto som prešla ...

 

Kostol v Heiligenkreuzi. Smer zo Semmeringu na Mariazell. Tu som sa takto fotila pred cca 15- timi rokmi.

Žiadne pozlátko. V septembri má sem prísť pápež Ratzinger - celé mestečko je už vymydlené, natreté...

Toto súsošie sa mi veľmi páčilo. Aj keď pôsobí "ťažko" a gýčovo, má v sebe svoju dynamiku.

 

Vchod do kostola (je ho vidieť na prvej fotke) - páči sa mi ten portál.

 

Klenbový chrám a "horiaci" kríž ...

 

 

Cesta na Annaberg. V doline sa krúti horská cesta.

 

 

Horské prechody sú rajom motorkárov. Neznáma zákruta, jedna z 360-tok....

Železničný most cez roklinu oproti sedlu.

Keď sme sa vrátili, spomienky mi vírili hlavou, a nie a nie odísť. Vracala som sa na miesta, kde sme boli, kde sme spávali, kde si človek zanechal takú tú psačiu stopu - platnú na doživotie. A tak som sa prehrabala v starých albumoch, ale je ich priveľa na to, aby človek našiel presne to, čo hľadá. Našla som ale niektoré fotky, ktoré celkom zapadli do tohto foto príbehu.

To isté sedlo Annaberg, rok si netrúfam odhadnúť (cca 1994, bolo to dávno:) ), naťažko, jeseň.

Tréningy ... kto ich mal rád ... Pusté pole nad Žarnovicou, júl 1995.

Chopok, leto 1996. (Sledujte ten výbuch na hlave :)) Vlasy mi stoja dupkom tam, kde sú vetráky na prilbe :))).

Fotky sú poprehadzované, niekedy je na nich rok, niekedy nie. Je toho veľa, rôzne výjazdy, výlety naťažko, naľahko, tréningy i trasy na viac dní. Sem tam nejaký popis. Ja som bola stručná, otec písal viac. Listujem v albume a prichádzam k poslednej fotke: ... začiatok tohoto veľkolepého roku, 1995". ...  Potom dlho dlho nič. Listujem prázdne strany.

Nachádzam jednu mojich z prvých fotografií. :))) Polystyrénová prilba, jedna z prvých čo sa dali kúpiť na Slovensku. (Kto uhádne kde je to fotené?)

A potom prichádzam k hrubému zväzku fotografií - Švajčiarsko. Moje posledné fotky.

19 dní okolo Švajčiarska, naťažko, cez alpské sedlá - Reschenpass (1500), Stelviopass (2700), Offenpass(2150), St. Moritz (1860), Julierpass(2290) Oberalppass(2050), Furkapass(2450), Zermatt(1690), Geneva, Lausanne, Bern, Lucern, Fürstentum Lichtenstein, Albergpass(1795), Landeck(820).

Moja posledná fotografia - rozhodnutá skončiť s cyklistikou, Offenpass(2150), 1997.

Nemýľte sa - tu sa neusmievam....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dnes píše Jaroslav Rumpli

Toto leto som nebol nikde. Ale bol som tam s Kočnerom

Threema je, čo sa priamych dôkazov týka, jalová.

Už žiadne hu, hu, hu. Bývalý Trnavčan je pre Slovan hrdinom

Taký rachot nový štadión ešte nezažil, Stocha urážali.


Už ste čítali?