Viedeň letisko. Zbalení a vystresovaní sedíme na batohoch v letištnej hale, ale spokojní a šťastní, plní očakávania a odhodlaní všetkému čeliť hlavou napred. Na úvod som nás trochu rozcvičila, aby sme sa trochu prekrvili. Stalo totiž to, že sme ako splašené kury na úteku lietali po letištnej hale hore dole. „Na tabule odletov náš let stále nie je!", s neskrývanou obavou v hlase podávam hlásenie o situácii mlčiacemu Jožkovi. „Na informáciách nič nevedia!", zúfalo mávam rukami pred tetuškou za okienkom, ktorá ani po mojej spartakiáde nestráca kľud a nič nevraviacu kamennú tvár. „Že vraj check- in 42, ale teta na check- ine stále nie je!", vraciam sa panicky zúfalá od okienok. „A prosím Vás, je to naozaj priehradka 42???", vraciam sa s tou istou otázkou opäť k príjemne kamennej pani z informácií. Tá pre istotu overila tentoraz moju požiadavku na počítači. A ten sa nemýli: okienko 42. No ale pri okienku skapal pes!! Tabuľa stále zanovito o našom lete mlčí! Jožko si z nej asi berie príklad a tiež zaryte mlčí. Pravdepodobne sa snaží nestáť v ceste mojej investigácii o tom, čo sa asi tak stalo s naším letom, ktorý má za hodinu odlietať!
