reklama

U doktora

Šialene sa bojím doktorov. Vlastne je to skôr nedôvera, ako strach. Celé to asi začalo po tom, ako môj muž na priškripnutú chrbticu po páde z bicykla tak, že nemohol na ľavú nohu chodiť, dostal  konskú injekciu vitamínu B do zadku. To bolo u nás v Ružinove a bolo to tesne pred tým, ako sme potom v noci utekali na pohotovosť na Antolskú. Povedali nám totiž, ešte než muža poslali s prianím všetkého dobrého domov, že sa máme podľa mužovho trvalého bydliska hlásiť na tej pohotovosti, kam patrí. Keď sa môj muž konečne dostal na rad, bolo už okolo dvoch hodín ráno, tak si ho tam sestrička vyzliekla a prikázala čakať. Lenže vtedy sme hrali s niekým hokej a doktor kukal. Posledné minúty záverečnej tretiny sú najnapínavejšie a tak doktor spoza druhej izby poprosil muža, aby mal „chvilenku strpenia". Bol by aj on šiel kukať, ale s holým zadkom sa nechcel presúšať cez ordinácie a postávať za doktorom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Nakoniec už vychládzajúceho muža vyšetril, bol vo veselej nálade lebo sme vyhrali, a tak mu do tej istej ritnej polky dal druhú konskú injekciu a vystrčil muža von. Ale to som, zdá sa, nahodila vysokú latku. To, že na vybočené platničky dostal tentoraz na Šustekovej zase ginko a ešte dáke tabletky pre geriatrikov, tak to už sa dá považovať za prijateľný štandard. Asi najlepšia bola jedna pani doktorka z Patrónky, ktorá keď k nej prišiel muž s pochrámaným krkom (opäť z pádu), tak mu najprv strašne vynadala. A že to má za to, že „vy cyklisti jazdíte po lese ako blázni". To jej však radšej zatajil, že ten otras mozgu doma „vypotil" a že sme radšej gúglili „príznaky otrasu mozgu" a hľadali, ktoré príznaky nevykazuje, aby sme jednoznačne zhodnotili, že otras mozgu to nie je a tak že nemusíme do nemocnice. Ale nakoniec mu práve táto pani doktorka najviac pomohla a muž sa k nej vždy rád vracal (a vždy s nejakou novou pikoškou z pádu z bicykla a ona mu vždy so zápalom vysvetlila z čoho to má). Ale ako sa tak zdá, mal by to byť skôr môj muž, kto by mal byť nedôverčivý k doktorom. U mňa je to skôr dôvera.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vraví sa tomu slepá dôvera. Jednoducho bezvýhradne verím, že každý doktor musí byť vo svojom obore odborník a jeho rozhodnutia sú uvážené a presné a vedú k stopercentnému riešeniu. Čoho sa ja vlastne bojím sú v pacienti. Lebo v skutočnosti sú to supy, postávajúc a krúžiac pred dvermi ako pred slastne páchnucou mŕtvolou, a ostrým okom predátora sledujú každého možného konkurenta, a tým zákonne i nepriateľa, ktorý by sa mohol dostať k mršine pred nimi. V mojom prípade strach pred touto vždy nabrúsenou tlupou hladných levov dosiahol až takých medzí, že keď idem ku všeobecnej, tak si radšej vždy zavolám do ordinácie. „Ale samozrejme Danka, keď sa otvoria dvere vstúpte." „Nie nie pani sestrička," žobrem s plačom o pomoc, „vyjdite si prosím po mňa von, stojím pred záchodmi."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tento scenár sa pravidelne odohráva vždy, keď som finančne aktívna, a bohužiaľ táto skutočnosť mi nedáva možnosť sedieť v čakárni niekoľko hodín. Môj starý otec, ktorý rovnako tak nenávidel návštevy u doktora, a úplne najviac tie babky, ktoré ako vravel „si tam chodia po liek na starobu", vždy návštevu u doktora zhodnotil slovami : „Ja nemám čas tam vysedávať, ja musím robiť." Spomínam si, že keď to vravel, mal niečo pred sedemdesiatkou a pracoval ako statik. Úplne najlepšie vždy popisoval čo nové sa podozvedal v čakárni. Zjednodušil to vytvorením akejsi tézy, podľa ktorej dôchodkom unudení dôchodcovia si chodia pokecať k doktorovi. Ale keďže zo svojho aktuálneho života naplneného televíziou a čakaním u doktorov, nemajú si moc čo povedať, prejdú vždy na podrobné vyratúvanie čo všetko ich bolí. A jedna druhej začnú nakladať, že jednu nohy bolia, a druhú kríže, a tú prvú zas ľadviny a tú druhú pichá pri srdci. A tak pokračujú kým tá prvá nepríde na rad. A potom v ordinácii povie doktorovi, čo všetko ju bolí: že nohy, kríže, ľadviny a pichá ma pri srdci. A potom ide tá druhá a hovorí doktorovi: „Pán doktor, bolia ma nohy, kríže, ľadviny a pichá ma pri srdci." A to bolo pred rokom 2000.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Využívajúc more času, vzhľadom na v dlahe obviazanú vyhliadku na niekoľkotýždňovú PNku, sadla som si slušne medzi ostatných pacientov 60+, jedného bezdomovca, jedného feťáka, a jeden nádherne zamilovaný pár nad 50 rokov, do čakárne u všeobecnej. A po chvíle to začalo. Bolo to pred rokom 2000 a nezmenilo sa to ani teraz. Najzákernejšie sú tie všetečné panie, ktoré vás chcú poľutovať a pochudinkovať, keď vidia zaviazanú nejakú časť vášho tela. Ale v skutočnosti sa chcú zdôveriť čo sa stalo im a ako sa im to stalo. Našťastie som mala so sebou záchranu - knihu, ktorú používam ako meč i štít v jednom, a so slovami : „Áno, zlomenina, prepáčte, môžem si čítať?" som sa naoko pohrúžila do čítania. Vravím naoko, pretože ona všetečná pani mala akurát náladu rozdávať sústrasť všade naokolo a všetkými v čakárni, a spolu s bezďákom, ktorý si do zástrčky dával mobil a na radiátor vykladal ponožky a tielko, a spolu s feťákom, ktorý tam s opuchnutými prstami a nosom plakal pred dverami, sa to fakt nedalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale to bol život. To bolo živé mravenčenie sa pred dvermi ordinácie, zmiešané s pocitmi nevraživosti a súťaživosti, kto bude dnu prvý, s falošnými pocitmi spolunáležitosti (veď ste na jednej lodi, v jednej čakárni, a to vás predsa spája) a empatie (no to je hrozné, a pozrite čo sa stalo mne) - okrem toho houmíka, ten mal jediný cieľ nabiť a vysušiť. Ale kde je to nebe a dudy, rub a líc, biela a čierna, tak to je proti všeobecnej čakáreň u chirurga. Tam ľudia iba ticho sedia, niektorí na vozíku, a niektorí ani o sebe nevedia. Dalo by sa povedať, že tam skapal pes, ale bolo by to veľmi necitlivé. Pretože jediné, o čom sa v čakárni pred chirurgom klebetí, je že kto nedávno zomrel. Sedíme tam ako sochy na moste, keď tu zrazu jedna babka druhej: „A vieš že zomrel Mišo Koska?" „Nie, naozaj?", odpovedá druhá. „No, veď bol už aj starý," s uznanlivým pokývaním hlavy doplní vysvetlenie prvá. Kýve hlavou aj tá druhá, a tak tam chvíľu kývajú spolu ako dva psi na zadnom okne auta.

A tak sa rozhodnem spretŕhať ľady umrlčej nálady a keď vychádza jeden starší pán, ktorému sestrička pricvikla bundu do dverí, a tak tam stál pred dverami s bundou visiac vo dverách a čakal kým sestrička znovu neotvorí, pomáham mu obliecť sa do bundy. „Každý má jednu ruku, tak máme spolu dve," vravím, veď vonku je zima. A asi sa to uchytilo, pretože keď som ja vyšla von s novučičkou ešte teplou sadrou, chytila sa jedna pani pomáhať mne do bundy. No, hneď tam bolo veselšie.

Dana Árvayová (Dvořáková)

Dana Árvayová (Dvořáková)

Bloger 
  • Počet článkov:  233
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík:  OutdoormamasVýchodné Turecko (CESTOPIS)bicykel, my loveznačka handmadepremýšľam, tuhokade tade, východ i SlovenskoIránKaukazAlbánskoEgyptLibanon, Sýria, Jordánsko

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu