Strašiak a krkavec

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 20.6.2013 o 8:00 | (upravené 20.6.2013 o 13:40) Karma článku: 6,72 | Prečítané:  580x

Rada si chodím zabehať po práci hore do viníc. Vinice sú také vzdušné, kopcovité a zvlnené, zelené a svieže, a v ich zastrihaných korunkách a v pooraných hriadkach medzi sadmi vidno dotyk starostlivej ľudskej ruky. Je úžasné koľko zelenej farby tam je. Zelená je život. Ak je niečo vo francúzskom múzeu v oddelení Étalon vystavené pod slovom Život, tak je to kýbeľ zelenej farby. Asi preto si ju pýtalo aj nejaké mydlo.

Prirodzene ma to tiahne k zelenej, hoci zdá sa, že ľudia ju niekedy považujú za všednú. Možno preto, že je všade okolo nás, príde im prirodzená a obyčajná. Zelená farba je však v mojich predstavách živá a dôležitá, ako nosič, pojítko, stonka vedúca ku kvetu či plodu. Zelená je základ, je podstata výživného systému, ako listy na stromoch. Spomínam si, že som raz napísala niečo o zelených smaragdoch v korunách stromov. Obsah článku si už nepamätám, ale názov ostáva na vždy platný. Zelená sa snúbi s liečivým pôsobením napríklad takého olivového mydielka, s bylinkami, ktoré do mydiel zalievam, je hovorcom relaxačnej a uvoľňujúcej funkcie rôznych prírodných éterických olejov, ktoré starostlivo do mydielok vyberám.

Prechádzam okolo rozkvitnutých ruží, sedmokrások, divozelu, hrachoru, baze. Chcela by som, aby všetky tieto farby boli raz v mojich mydlách. Keby som mohla, tak povedľa cestičky vyšklbem komplet všetky kvitnúce burinky a jednoducho ich zalejem do tony mydla. Vytvorím si malé kvetinové väzenie a ja budem každý deň ako šialený bachar s maniakálnym úsmevom chodiť okolo nich a radovať sa stavu, v akom sa ocitli. Ale, ako by povedal skautský vedúci od vedľa a ľudia, ktorí majú radi les, kvietky sa nešklbú. Farby kvitnúcich kvetov sú také malé panské huncúctvo prírody. Nimi proste vysiela svoje nálady do sveta, ako frivolný umelec ulietava v opojnom opare ranných rôs, a púšťa uzdu uniformity na výlet. Potom niet divu, že pohľad na kvety zaliate v mydle, či sýtu ružovú alebo oranžovú farbu takého mydielka, okamžite rozprúdi divoké mravenisko vzruchov v pravej hemisfére mozgu.

Lesná cesta sa zrovnáva a ja vydychujem. Preto si aj zrazu všímam, že prší. Pršia biele lupene kvetov. Zažili ste keď stromy kvitnú? Pre mňa je to niečo tak vzácne, tak výnimočné, že už asi viac nič nemôže byť. Ešte narodenie sa veľryby a schopnosť neustáleho spánku môjho kocúra. Kvitnúce stromy sú zázrak prírody. Trvá to vždy len chvíľku. Je to také nezachytiteľné, ako vôňa človeka, alebo úsvit.

Za ďalšou zákrutou lesnej cesty zdravím pani vo vinici. Pri svojej nadzvukovej bežeckej rýchlosti si stíham všimnúť, že má kučeravé vlasy, jednu sponu v nich, modré kratasy, ruky od hliny a vestu s nápisom King. Viničiari sú páni. Napríklad hore vyššie po ceste dali na úplný vrchol obrovskej čerešne strašiak. Dve drevené laty, stará mikina a šiltovka. Super, drozdy majú nového kamoša. Len by ma zaujímalo, ak to tam vytrepali. Viničiari, nie drozdy. Aj my sme dali na balkón krkavca. Plastového. S garanciou 100% plašiaceho efektu na holuby. Trvalo len tri dni, kým si k nemu, chudákovi opustenému, neprisadol holub. O ďalšie tri dni už tam sedeli traja. Holub, krkavec a holub. Spolu si tam vyprávali zážitky z celého dňa. A keď sa krkavec podozvedal čo má nové hen holubica Araňa zo susedného domu, holubí teroristi sa nám vysrali na balkón a odleteli.

Za poslednou zákrutou stúpania sa obzerám na Bratislavu. Teraz mi už leží pri nohách. Som dosť vysoko a podo mnou sa naširoko rozlieva rôznofarebné mesto. Nad ním sa však týči indigovo modrá hradba. V pravo, nad Rakúskom, je zas nebo nezábudkovo modré. A nad Karpatami, kam si to smerujem, je stiahnutá sivá mračnová ...  v češtine existuje prenádherný výraz ... modř. Vedeli ste, že v angličtine sa nezábudka povie forget-me-not? Keď sa tak nad tým zamyslím, mám pocit, že v prírode sa objavuje veľmi málo modrej. Akoby bola výlučne učená pre tam to nad nami ... nebo. A možno preto na nás modrá farba pôsobí nevinne, čisto a anjelsky. A možno práve preto do svojich mydiel modrú farbu nepoužívam, jednoducho si ju nepýtajú. Asi preto má modrú farbu len moja mydlová ovečka. Modrá farba a vysmiata ovečka. No stelesnená nevinnosť. Človek musí mať otvorené oči a uši, aby cítil, čo kde má byť, čo s čím ladí a čo si s čím harmonicky pasuje. Farby, vône a tvary si musia ladiť, musia si hrkútať, ako tam tie holuby na našom balkóne. Musia tvoriť jedno dielo, jeden celok, dopĺňať sa a podporovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?