Východné Turecko - Operácia Maximus - 01.

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 5.11.2012 o 9:00 | Karma článku: 5,26 | Prečítané:  678x

Napísať taký cestovateľský denník je ťažká a zodpovedná vec. Zodpovedná pretože zanechávate po sebe spoveď pre ďalšie generácie, a keď ho už aj necháte zapadať prachom v poličke s ponožkami, budú to určite vaše deti, ktoré ho s nadšením zhlcú hneď po tom, ako ho vyšťúrali vo vašej skrini keď ste neboli doma. Ja som naopak bola pre tajnosti rodičovských zápisníkov vďačné dieťa. Pri mne by ostal nejaký denníček mojich rodičov tam, kde ho zabudli. Ani len tie vianočné darčeky som nikdy neňúrala. A tak sa bežne u nás doma stávalo, že som dostávala vianočné darčeky priebežne počas roka - keď ich naši priebežne nachádzali. Takže ak aj niektorý z mojich rodičov napísal nejaké veľdielo, ostane navždy zabudnuté.

 

A ťažká preto, lebo taký cestovateľský denníček, to nemôžete načarbať len tak. To musíte načarbať tak inak. Od toho, aký jazyk zvolíte, bude závisieť akým spôsobom ním čitatelia pocestujú. Môže to byť rýchlo - „vietor vo vlasoch" - ak zvládnete dvadsať dní natlačiť do dvoch strán. Môže to byť ultra rýchlo - „gimme speed" - ak to znechutene zabuchnú po prečítaní prvých dvoch odstavcov. A môže to byť - „Dostojevského utrpenie v piatich dieloch" - keď po dvoch rokoch sú na dvadsiatej strane.

Denník vždy začína rozpisom nákladov, zoznamom miest cez ktoré pôjdete, kde budete spať a ako sa tam dostanete. Zvyčajne tieto výpočty a súpisy zaberajú úvodných pár strán a výsledkom je posledné číslo na poslednej strane - suma, čo vás to bude stáť. No a toľko asi si potom vezmete so sebou. Samozrejme v prípade, že sa nepomýlite - ako ja. A to sme,  samozrejme ako inak, zistili niekde štvrtý deň v „divočine". A tak nám chýbalo ... tak polovica. Zdá sa, že som niekedy v škole chýbala. Aj preto sa hovorí, že prvé strany sú najťažšie.

A potom sa to už sype - nezadržateľný, nesúvislý, s prehnane, a za každých okolností, pozitívnym pohľadom na svet, zápisník náhodilých a náhlych vnuknutí a myšlienok, ktoré zhmotňujete ako kedy - keď máte práve chvíľu čas. Hovorí sa tomu organizovaný chaos. Organizované na tom je jedine časový sled po sebe nasledujúcich dní. Ale ani to nemusí byť na sto-pro. Zvyšok je čisté mešuge. Keď sa to človek snaží prečítať tak za pol roka, vyzerá ako šimpanz pred Lego stavebnicou. A keď lúšti svoj škrabopis, tak vyzerá ako šimpanz pred Lego stavebnicou, ktorému úplne na konci chýba jedna kocka.

Cestovateľský denník nemôže byť jednotvárny a obsahovať len vaše výlevy. Musí tam byť aj niečo veselé, farebné, a prvoplánovo zaujímavé. Tak napríklad to môžu byť obaly z cukríkov. Blbo sa to lepí. Potom to môžu byť všetky potvrdenky z hotelov, z autobusov či bločky z nákupov. Keď nemáte zrovna o čom, utešene zväčšujú počet použitých strán. Zámerne nepoužívam slovo - popísaných. Nielenže, ako sami viete, obaly z cukríkov nie sú text, ale textom nemôže byť ani to, čo vyzerá akoby mi každý večer vytiekol atrament z pera.

A na koniec, správny denník musí mať koniec. To sú zákony prírody. Je vhodné sa úlohy ukončenia zhostiť s čo najväčšou cťou. Niektorí ďakujú svojim rodičom a manažérom. Iní proste donekonečna robia combacky, takže si už vlastne prosíte ich konečný koniec. My sme stavili na jednoduchosť a čitateľskú zrozumiteľnosť: „Dovi".

... ale ako to bolo v skutočnosti, si prečítajte sami ;) ...

 

A je to tu. Dve hlavy sa stretli, a keďže viac hláv menej rozumu (aspoň čo sa týka nás určite), svetlo sveta uzrel ohromný plán.  On ten plán bol až taký ohromný, že aj samotní jeho autori boli ohromení. Predovšetkým svojou trúfalosťou a možno i úprimnou hlúposťou, človek nikdy nevie. Ono, keď si to človek spočíta, tak to bolo celé postavené na hlavu. Prečo by človek mal ísť lehniť k moru, keď sa môže pachtiť v nekonečnej ničote púšte? Prečo si ráno dopriať mastne kalorické anglické raňajky, bielu francúzsku bagetu či grécky super panenský olivový olej, keď sa môže živiť ako trestanec na úteku kadečím divným a smradľavým? Prečo sa nechávať ofukovať africkými sluhami, keď sa môžete handrkovať s Turkami ako staré baby na trhu? Nuž naozaj ťažko povedať. A preto si myslím, že je čas začať písať, možno na konci zápisníku na to spolu dôjdeme. ( ... avšak vzhľadom na to, že ani ostrú fotku nevieme spraviť, tak možno aj nikam nedôjdeme.)

Tento krát naša predcestovná horúčka naberá galaktické rozmery a ani stavitelia staroegyptských pyramíd by sa za takú nemuseli hanbiť. Jožko má už poriadnu štartovku, ktorá sa prejavuje tak, že moje priateľsky mienené nabádanie k obozretnosti, čo sa týka zdravia a predvídania neočakávaného, sa zmenili na Jožkove šialené zháňanie celých kíl liekov, odsávača jedu (!), adrenalínovej injekcie a astmatických respirátorov. Že vraj som ho celkom vystrašila, čo ja zásadne odmietam. Sú tam len hady a množstvá divých včiel a tak.... Takže keby ste potrebovali požičať odsávač jedu, smelo sa ozvite. Adrenalínovú injekciu nepožičiavame. A tak sa naša pôvodná lekárnička zmenila z taštičky veľkosti dlane na utešeného novorodenca - identického  váhou aj veľkosťou. Na odborných internetových stránkach venovaným zdraviu v krajinách Blízkeho Východu často spomínané heslo: „Radšej viac ako menej", padlo evidentne na úrodnú pôdu. Jožko už týždeň trénuje vláčenie lekárničky hore dole do práce. Jeho nadšenie z dobre vykonanej práce je neprehliadnuteľné. Čo sa týka mňa, tak pozorovanie Jožka ma tak ukľudňuje, že miesto podobnej horúčkovitej predštartovnej hnačky mám skôr cieľovú zápchu, čo sa trochu drasticky prejavuje na toalete. S rukou na srdci však priznávam, že na túto expedíciu, veľkosťou príprav konkurujúcou výprave za objavením Ameriky, sa balím desať krát dlhšie ako kedykoľvek pred tým. Asi to bude tým, že Jožko berie všetky aspekty „alone-travelling-u" všeobsiahlo komplexne a to ma nenecháva chladnou. Idem na to aj ja „komplikovane" a moje povestné zbalenie sa do ľadvinky v predvečer odletu sa zmenilo na nutnosť požičať si väčší batoh. Bože uchovaj ma v telesnej i duševnej kondičke! Budem vláčiť nákovu.

Samotné balenie je už ale len také lízanie smotany, pretože žiadny výlet sa nezaobíde bez úvodných dôkladných a veľmi podrobných príprav. Podobne ako plánovanie vylodenia v Normandii, tak aj našu expedíciu predchádzala ohromná plánovacia fáza nadľudských rozmerov. Človek si musel vopred zaobstarať úplne všetky informácie a podklady, hoc i na oko nepodstatné, ktoré mohol získať, obrniť sa obrovskou dávkou kávy a trpezlivosti, a stránku po stránke sa postupne prehrýzť osemsto stranami zborníku desiatok cestovateľských zápiskov a rôznych bedekrov. Po mnohých prebdených nociach a prespaných dňoch, vyvretých čajníkoch, kilách zožratých pukancov, tonách popísaného papiera a vyminutého tuctu zvýrazňovačiek, sme nakoniec stanovili plán kade by sa mohli naše nohy uberať a svetlo sveta uzrela operácia „Maximus". Bol to veľmi odvážny a náročný plán - ako duševne tak aj fyzicky. V neznámej krajine, kde nie je nič isté, stanovené a overiteľné vopred, sme mali dennodenne nacestovať niekoľko sto kilometrov miestnou dopravou, a zažiť všetko na maximum.... a vrátiť sa samozrejme celí na duchu i tele a nadšene sa opäť zapojiť do daňovej mašinérie. Samozrejme, že na samotný návrat nepadla jediná sebemenšia myšlienka, to sa berie akosi samo sebou. Preto som asi posledné dni v Ankare, odkiaľ sme mali letieť domov, akosi zabudla naplánovať a započítať do predpokladaných nákladov, čo nás „prekvapilo" kdesi v polke expedície. A tak sme museli trochu prehodnotiť situáciu a okrem iného začať podrobne zapisovať každodenné výdavky, aby sme mali prehľad kde a ako púšťame žilou. Ale ani tieto opatrenia nás akosi neuchránili pred krízovou situáciou, ktorá nastala na krajnom východe, kdesi v zapadákove Kaçkarských hôr na úplnom konci sveta, kde sa aj supy otáčajú na polceste, keď nám zrazu došli peniaze - ale o tom neskôr v zápiskoch.

Pri plánovaní ma aj z času na čas prepadlo zúfalstvo, nedôvera vo vlastný úsudok a pochybnosti, či to všetko zvládneme, a či sa to Jožkovi bude páčiť. Jožko totiž v tejto operácii zastával funkciu Skautíka, a ja funkciu s indiánskym menom Ten, kto nás do toho cirkusu dostal. Ono je to totiž vždy kopa zábavy, keď človek netuší čo sa deje, nerozumie, nemôže predvídať, nič v tej krajine nemá stanovený rád a disciplínu (na akú sme už chtiac- nechtiac u nás v Európe zvyknutí a chaos nás úprimne prekvapuje) - čiže Inšalláh!, ale zato musí reagovať a rozhodovať sa okamžite. A to všetko pretože ich boh veru funguje na čarovné zaklínadlo Inšalláh a všetko fachá ako má, ale u nás platí len: Pomôž si sám človeče aj Pán Boh ti pomôže. No a nad to všetko nielenže sme nevedeli čo očakávať od krajiny kam sme mali namierené, ale predovšetkým čo očakávať od seba. Ponorková nemoc je menšia zábava akoby sa mohlo zdať z názvu.

Teraz je však „Maximus" na papieri, „dieťa" v batohu, ostáva rozmeniť veľké prachy na menšie (čo sme si veľmi rozumne nechali na úplne poslednú chvíľu), a bon voyage!

 

 

http://www.vychodne-turecko.blogspot.sk/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?