Diyarbakir - Perly východu V.

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 2.3.2012 o 8:34 | (upravené 29.11.2012 o 12:26) Karma článku: 9,28 | Prečítané:  742x

Nádherné kresťanské chrámy z prvého tisícročia Tbeti, Işhan, Öşkvank,  Dört Kilise ukryté vysoko v horách Kamenných Krížov - Kaçkar. Slávne Ani, mesto „Tisíc a jeden kostolov", hlavné mesto slávneho Arménskeho kráľovstva, ktoré zatienilo aj takých velikánov ako susedný Konštantínopol, Bagdad či Káhiru, a ktoré dnes leží tesne na prísne stráženej hranici Turecka a Arménska. Magický arménsky kostol Akdamar, izolovaný na nedostupnom ostrove v slanom jazere Van a opradený legendou o tragickej láske. Čitatelia mojej cestopisnej knižky sa však pýtajú: „A to všetky kostoly sú opustené ako v Kaçkare? A slúžili modernému Turecku ako vojenská strelnica ako Ani? Vyrabované a mnísi zmasakrovaní ako na Akdamare?" Nie, odpovedám, nie sú. Existuje jedno miesto, ktoré nájdete o pár desiatok stránok ďalej v mojej knihe, kde Viera žije a rozpráva aramejsky. A toto miesto je Diyarbakır - bývalý deportačný tábor Arménov.

Vytesané do skál V. - duchovné svätostánky Malej Ázie - Východné Turecko

Diyarbakır je najväčšie mesto juhovýchodného Turecka. Rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Tigris, ktorá potom pokračuje do Iraku. V 13.storočí pred Kristom bol hlavným mestom aramejského kráľovstva Bet-Zamani. Už za Novej Asýrskej ríše v 10. Storočí pred Kristom bol Diyarbakır centrom veľkých duchovných mysliteľov a svätých. Dnes sú napríklad v Chráme Panny Márie ostatky apoštola Tomáša a svätého Jakuba zo Sarugu. Svätý Jakub zo Saguru sa narodil okolo roku 451 n.l. a bol považovaný za jedného z najvýznamnejších aramejských duchovných mysliteľov, kazateľov a básnikov. Kázal a písal v starosýrčine, ktorá je východo-aramejským dialektom, medzi ktoré patrí aj židovsko-aramejská babylončina a jej sesterská forma mandaičina. Východo-aramejčina sa používala a dodnes používa v krajinách Úrodného polmesiaca, čiže v Sýrii, južnom Turecku, Iraku, západnej časti Iránu a severnej Saudskej Arábii. K západo-aramejským dialektom patrí židovsko-palestínska, samaritánska a kresťansko-palestínska verzia. Aramejčina bola hlavným dorozumievacím a literárnym jazykom celého Blízkeho Východu do 8. storočia n.l., kedy bola nahradená arabčinou, v ktorej Alah zvestoval Mohamedovi Korán a tak sa stal jediným „správnym" jazykom Arabov. Dnes je starosýrčina hlavným liturgickým jazykom Starosýrskej cirkvi, datovanej od prvého storočia po Kristovi, a jej stúpenci sa nazývajú Starosýrski kresťania, alebo tiež Asýrski kresťania či Chaldejci.

Diyarbakır bol počas celých dejín zmietaný v ošiali vojen a nepokojov. Tie však nadobudli vrchol v 20. storočí počas Arménskej genocídy, kedy v meste vyvraždili viac Arménov ako bol počet samotných obyvateľov mesta, pretože Diyarbakır  slúžil ako deportačný tábor pre celú provinciu. Po založení Tureckej republiky v roku 1923, sa Diyarbakır stal objektom silnej nacionalistickej politiky proti Kurdom. Mesto sa začalo rýchlo rozrastať počtom obyvateľov, keď chudobný Kurdský ľud z dedín hľadal ochranu mesta. Od roku 1930, kedy bol počet obyvateľov okolo 30.000, sa do roku 1997 zvýšil počet na 1,5 milióna.  To malo za následok vznik ohromných slumov v okrajových zónach mesta, kde prekvitá všetko len nie dobrota. A tak dnes mohutné opevnenie starého mesta tvorí deliacu stenu medzi  „safe zone" vo vnútri od „danger zone" vonku.

Úzkymi uličkami sa predierame cez jednu z bočných častí starého mesta Diyarbakıru. Stiesnené, tisíckrát zalomené uličky, tvoriace dokonalý labyrint, je jedna z miestnych špecialít. Ďalšími sú melóny, ktorými je Diyarbakır vyhlásený a ktorý má aj vo svojom znaku, kurdské jedlo a koberce. My sme však hľadali kresťanský Chaldejský kostolík Keldani Kilisesi. Zavŕtaní v uzučkých uličkách Diyarbakırskej „danger zone" ako dva červíky v jablku , sme ho nakoniec našli - schovaný za ťažkou oceľovou bránou, pretože tam opakovane dochádza k výtržnostiam a hanobeniu. Prekročením vysokého prahu oceľovej brány, akoby sme vstúpili do zasľúbenej zeme, do sviežej oázy v púšti. Zelenina a bylinky vysoko popínajúce sa v záhradke, kyslá vôňa poliatej hliny a vlhkosť pulzujúceho života v zelených listoch fazule, paradajok, baklažánu a mäty, blahodarný tieň v arkádach átria, ostré lúče ranného slnka kresliace na dlažbu oslavné mandaly, vysoké hrubé múry kostola a malé okienka fary, ktoré nevpustia dnu nikoho nepovolaného.

Usmiaty dedko nás vedie dnu do kostola. Kostolík bol ozdobený veľmi skromne, ale vyžaroval silnú energiu Viery. Nebol strohý a studený, ani sa netopil v tonách zlata a ťažkopádnych vyrezávaných kudrlinkách. Bol teplý a domácky, akoby Boh bol Veľkým Otcom a návštevníci jeho Domu boli deti, ktoré si sadnú dokola okolo neho, kým on bude rozprávať ich Príbehy. Bol tu starý drevený písací stôl, na ktorom planuli tenké sviečočky, miesto oltáru len karmínovo červený zamat prehodený cez drevenú dosku, zopár obrazov, a plechová škatuľka na dary. Les tých drobných sviečočiek, vyčúhlych ako klíčky po daždi, pôsobil mocnejšie ako hrubé kusy zažltnutého parafínu v obrovských katedrálach. Stále tu žil ktosi, kto ich zapaľoval. Stále tu žila Viera, žili a svietili Osobné Príbehy. Dedko nám ukázal najväčšiu vzácnosť tohto kostola - obraz Ježiša v úzkom zlatom rámiku. Ježišova tvár, predovšetkým však jeho oči, boli  namaľované tak, že kamkoľvek ste sa pohli, Ježiš vás stále sledoval. Jeho oči sa pohybovali a sledovali každé vaše kroky, nech ste sa vybrali kamkoľvek. Jeho pohľad akoby obsiahol celý kostol naraz. Možno videl celý svet pred sebou. Pár mincí zarachotilo o dno plechovej škatuľky do posvätného ticha kostola a my sme vykročili do betónového labyrintu hľadať ďalší kostolík.

Kostolík Panny Márie Meryem Ana Kilisesi sme po krátkom zaváhaní, vchode do tohto lunaparku bola partia zdatne vyhulujúcich adolescentov pri svojich debničkách s hnijúcim ovocím, na rohu po nás bokom pokukovali staré baby a niečo si za nahrbenými chrbtami šuškali, a do toho zas iná partička usoplencov vykrikovala „Alo!! Mony!!!", našli a pojali sa búchať na oceľové dvere osvedčeným spôsobom. Z náprotivného kumbáliku však vybehol chlapík, a začal niečo rýchlo rozprávať s dôrazom na gestikuláciu. Nepochopili sme. Vyšiel von, s dvoma búchačkami za opaskom, s putami a vysielačkou v ruke. Ako sa k nám razantne približoval, my sme sa viac tlačili k bráne. Zabúchali sme. Otvorte!!! Mohutný chlap k nám pristúpil, načiahol sa .... a zazvonil. Na bráne bol taký malý zvonček. Nemáme búchať, ale zvoniť. A on tu bol aby kostol chránil.

Kostolík bol zavretý, ale farár v pletenej snehobielej čiapočke nám vďačne otvoril. Za pevnou bránou bol malý svet vo veľkom svete, biele svetlo v čiernej noci, ružový tulipán v záhone žltých. Pred nami sa otvorilo Božské náručie plné mieru a pokoja, a prijalo nás do svojich múrov. Na malom nádvorí s fontánou stál ortodoxný kresťanský kostol Sýrskeho rítu z 3. storočia, ktorý stále používajú Jakobiti, alebo Monofyziti, ktorí odmietli doktrínu ustanovenú Chalcedonským koncilom. Chalcedonský koncil, ktorý sa konal v Byzancii v roku 451 n.l., ustanovil ľudskú a zároveň božskú podstatu Ježiša Krista. Tým vyhlásil náuky nestoriánov a monofyzitov ako kacírske. Monofyziti predstavujú stúpencov ranného kresťanstva, ktorí veria len v božskú podstatu Ježiša a oslavujú ho len ako duchovnú a éterickú bytosť. Medzi sebou sa rozprávajú jedinečným dialektom aramejčiny, ktorý prežil nezmenený až do dnešných čias.

Farár nám ukázal obrovskú knihu biblie. Stála na mohutnom podstavci a bola popísaná starým nádherne maľovaným písmom, jej okraje boli zdobené zlatom a rožky strán boli zažlknuté od odvekého prevracania strany za stranou, v duchovnom hľadaní osvietenia. Po bokoch boli dva stĺpy zo snehobieleho mramoru, popretkávané žilkami trhlín. Biblia aj stĺpy boli podľa slov farára z 1 storočia n.l. Boli vzácne a nádherné. Z týchto stien, mahagónových skriniek s ostatkami apoštola Tomáša a svätého Jakuba zo Sarugu, zo stĺpov, vyrezávaní v hladkom kameni a dreve, v ikonách po krajoch kostola i z prešliapaných kamenných dlaždíc na zemi, sršala obrovská a neznáma Minulosť. Energia miesta a mágia Symbolov žiarila na človeka Božskými lúčmi Osvietenia. Osvietenia, ktorému stačí otvoriť svoje srdce, ak prichádzate v mieri. Moje srdce mi hovorilo, že tento kostol si pamätal mnohé, a stačí stráviť deň v tieni jeho múrov, aby rozpovedal svoj Príbeh. A vtedy nás farár pozval na štvrtočnú omšu. Omše sa tu konajú každý utorok a štvrtok, pre posledných dvanásť rodín v meste, a spievajú sa v aramejčine. Tu pretrváva Viera a my sme mali byť súčasťou jeho Príbehu.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o cestopisnej knižke Východné Turecko, prosím navštívte našu stránku http://www.vychodne-turecko.blogspot.com/ , kde nájdete všetko, čo by Vás zaujímalo. Nájdete tam zaujímavé články, linky k už zverejneným ukážkam z knižky, a informácie ako sa môže knižočka dostať k Vám.

Zároveň Vás na tejto stránke pozývame na slideshow všetkých fotografií z expedície, a druhú slideshow z krstu knižky.

Na stránke sa nachádzajú aj opisy účastníkov a autorov knižky, a tiež feedbacky od čitateľov, ktoré nám poslali naši čitatelia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?