Tekvicový prívarok

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 3.11.2011 o 20:30 | (upravené 29.10.2012 o 13:32) Karma článku: 7,11 | Prečítané:  1536x

Prvý november prišiel, aj odišiel. A ja som ho celý strávila počúvaním rádia. Donekonečna tam dávali obsiahle reportáže z rôznych kútov Slovenska o ich tradíciách na „Dušičky". Tradície, minulosť, spomienky, mŕtvi mrznúci v zemi, rodina a známi mrznúci postávajúc nad nimi, proste všetko iné len nie ležať so sopľami v posteli. Starý otec sa na mňa isto tešil. Veď sme veľa rokov bývali spolu pod jednou strechou, vlastne pod tou strechou sme bývali s ďalšími x ľuďmi v paneláku, takže radšej napíšem, že sme spolu nažívali v jednej veselej domácnosti.

V živých reportážach z takých končín Slovenska, že som o nich možno nikdy nepočula, sa spomínali tradície navštevovania sa navzájom, pečenia a varenia, spoločných púťach na posledné miesta odpočinku babky, strýca, suseda, proste skoro celej dediny. Znelo to tak nádherne, tak živo, hoci opýtaní a prispievatelia do reportáží boli podľa hlasu často tesne pred osobnou návštevou svojho posledného miesta. Reportáže prinášali do našej izby neuveriteľné čaro romantiky, zasneného spomínania na dobré časy s dávno i nedávno zosnulými, aké boli babkine buchty, či aký bol ten Štefánik hrdina, a či ten Ďuro od susedov naozaj zomrel náhodou, alebo ho zastrelil tiež opitý poľovník, keď si ho zmýlil s divou sviňou. V hlasoch z rádia bolo badať správne naladené nostalgické veselie, neskôr zimu vonku ako poťahovali nosmi, a celkom neskôr alkohol. Všetci boli šťastní, i keď si určite miestami poplakali (niekedy na za to platili miestne plačky). Jednoducho správna dušičková pohoda.

No ja si pamätám iné peklo. Moja maminka je totiž, vlastne bola, už ju to samu nebaví, zarytý dodržovateľ tradícií a všetkého, čo „sa tak robí". Nás s ocinom z toho šlo vyniesť nohami napred, ale vzhľadom na jeho lásku k maminke a môj nízky vek, aby som to mohla nejako relevantne ovplyvniť, lebo tieto martýriá skončili keď som mala asi šestnásť, sme sa vždy s nadšením zúčastnili maminkiných skvelých podujatí. Dodnes nenávidím pančuchy a dušičkové labzovanie po milión hroboch - strýcovho brata, krstnej matky deda, otcovej sesternice prababky. Lebo vtedy neboli rifle, a keď boli, tak sa nesmeli. Muselo byť sviatočné. Takže dievčatá sukne, hnusné silonky, nejaké polobotky a kabátik. Tiahlo mi na nohy jak prasa, mrzli mi prsty na nohách jak hovado, ťahalo mi na krk a oziabali ruky. To je všetko, čo si z týchto bohumilých dní za všetky roky pamätám. Neuveriteľné peklo. Pamätám si ako sme šli v nejakom sprievode, myslím že v Topoľčanoch, mala som také hrubšie biele silonky a už neviem aké nízke botky, a drgľovalo ma o stošesť. Bolo sychravo bielo, ľadový mokrý vzduch sa vrýval až do morku kostí a ten šialený sprievod sa tiahol z nohy na nohu, jak keby sme odprevádzali prezidenta na dele. Modré ruky, biele prsty na nohách, bolesť taká, že dovi. Pamätám si to nekonečné státie nad hrobmi, kdesi pri nejakej dedine, kde zimu ešte umocňovali zamrznuté lúky a polia, a ešte ma maminka súrila, aby som pomáhala nie ruky vo vreckách postávať na boku. Ježiši, vytiahnuť ruky z relatívneho tepla a dotknúť sa toho studeného kochlíka, lebo my sme cestovali s dvadsiatimi kochlíkmi - mamka mala na to presný zoznam komu aká farba, aké bohaté, a aké veľké kochlíky. Pamätám si na tie rozpačité návštevy, keď sme postupne navštevovali všetky dedkove sestry, bolo ich jedenásť, a sesternice, bolo ich päť, ktoré si nás vôbec nepamätali a vždy si dedka mýlili s niekým iným. Najhoršie na tom ale nebola tá rozpačitosť, ktorú my mestskí ľudia nie celkom dobre znášame, ale hlavne tá kosa, ktorú v tých nevykúrených barákoch mali. Lebo veď temperovať cez deň stačí a večer šup pod duchňu! No a ja, vymrznutá ako hovno v tráve, ani som sa nezohriala. Vždy nás krásne a bohato pohostili, dostali sme kačičku so šalátikom, z chladničky. To bola taká miestnosť s oknom dokorán (a s mriežkou proti mačkám) mimo teplých miestností domu, ktorá slúžila ako chladnička a špajza v jednom. U nás sa na to používa balkón - je to dobrá vec hlavne na Vianoce, keď sa do klasickej chladničky nezmestí ani polovica všetkých navarených dobrôt, a niekedy nám tam šalát aj zmrzol. A k tomu káva. Zima, samá zima, stále zima. Po dobrej hostine sme sa pobrali do ďalšieho domu, na ďalšiu rozpačitú návštevu. Do toho sme sa všemožne všetci spájali a rozpájali na spoločné návštevy hrobov, pričom babičky a deduškovia chodia tak strašidelne pomaly, a čím väčšia zima, tým pomalšie, že ja som začala premýšľať, či im tie nohy raz neprimrznú k zemi. Nepamätám si jedinú vetu, ktorá tam padla, nijaký príbeh ani príhodu, ktoré si vyprávali. Nepamätám si žiadne z ich tvárí. A som presvedčená, že oni si nepamätali mňa. Nepamätám si ani do akých dedín sme chodili, ani ako vyzerali ich domy. Nepamätám si ich mená, ani koľko ich vlastne bolo. Je to zvláštne, na čo to vlastne všetko bolo.

Moje spomienky na dušičky sú úplne rovnaké, ako vaše spomienky na kelový prívarok zo školskej jedálne. Veľa mojich kamarátov jednoducho dodnes nezoberie do úst granatier, špenát, alebo tekvicový prívarok. Ja to mám rovnaké s parenými buchtami, dukátovými buchtičkami, a dušičkami. Každý rok s láskou chodím len na návštevu k starému otcovi, pretože som ho milovala, a pretože všetci z najbližšieho okolia ešte žijú. Moja babička z druhej strany sa dokonca stala prababkou. Proste tuhé korienky. Myslím, že maminka už nechodí tak obšírne po celom Slovensku, ako za mladi, a hoci „naše Bratislavské hroby" obriaďuje viac než pozorne, už sa nikdy nestretla s dedkovými súrodencami a sesternicami, a nielen preto, že takmer všetci sú už mŕtvi. Preto im za nás „Bratislavčanov" posielam do zeme pozdrav. Aby nám nevymreli tie naše tradície, keď tak milo znejú z rádia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?