Háčkované dečky a zbúraný dom

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 24.10.2011 o 8:00 | (upravené 29.10.2012 o 13:32) Karma článku: 8,62 | Prečítané:  2080x

Cesty osudu sú nevyspytateľné a možno to tak nejaká vyššia moc chcela a cielene zviedla knihu, ktorú teraz čítam, so mnou dokopy. Máme totiž okrem jej obsahu jednu tematickú vec spoločnú - autor knihy je z Turecka, i jej obsah je zasadený do tejto krajiny. Zaujímavé, že som sa ku knihe, takmer náhodou, dostala až keď sme sa vrátili z Turecka, až keď sme o našej výprave napísali knižku, a až keď prvý ošiaľ jej vydania ustal a naše myšlienky opäť zapadli do pokojných koľají všedných dní. Všetko do seba zapadlo.

Moje predstavy a názory sú istým spôsobom už nezvratne ovplyvnené mojim cestovaním, a keď čítam stránku po stránke hrdinovej odysey v Istanbule, kvitnú pred filmovým pásom mojej mysle hrdinove ulice, námestia, mešity, básne islamských básnikov, dym z cigariet a sladká chuť koláčikov. Mám pocit, že všetko popísané v tej knihe je pre mňa akési viac živé, farbistejšie, a aj bez zdĺhavého popisu predstaviteľnejšie a viditeľnejšie očami hrdinu. Má to však takú tú zvláštnu príchuť zmesi exotiky s niečím, čo je vám domáce a blízke. Hrdinove činy a veci, ktoré vidí a číta, nie sú exotické, nie sú z iného sveta a tak veľmi odlišné, že slová a ich obsah idú mimo nás, čitateľov, a nezasahujú do našich predstáv života Európana zo stredných vrstiev. Dotýkajú sa nás končekmi prstov, ale nie sú nepríjemné, neobnažujú nás, neubližujú, neodhaľujú. Iba ľahkým dotykom, závanom domova a vecí blízkych, nám prinášajú teplo a spriaznenie. A iba v detailoch sa ukrýva to šteklivé mravenčenie exotiky. A práve tieto detaily v nás rozdúchavajú nadšenie a chuť lúskať stránku po stránke kníh z Východu. Cigarety bez filtra, karavanseraie, presladené koláčiky, konské povozy a mystické básne.

A potom to prišlo... Dečka na televízore. Hrdina v knihe opisoval zariadenie ich rodičovského bytu v špinavých uličkách Istanbulu a po prechode od dubového stola s nohami v tvare levích láb, Írskeho setra prizváraného na plechovom popolníku, zaprášenej vitríny a ukladača na novinové denníky, spomenul háčkovanú dečku na televízor. Áno, to strašidelne otrasné biele čosi, oválneho tvaru so vzormi kvetov alebo rôznych geometrických ornamentov, čo ležalo mierne prevísajúce cez hranu televízora a na ktorom vždy trónila biela vázička s umelými kvetmi. Stavím sa, že ten zvláštny odór, ktorý ste zakaždým pocítili po vstupe k starým ľuďom do bytu, ten závan starých tapiet, práchnivejúceho nábytku, neparfémovaného mydla, vypraných posteľných plachiet a rozpadávajúcich sa pohovkových prehozov, tak tento zvláštny, ale nezameniteľný, odór určite vanul z dečiek tohto typu. Dečka na televízore, dečka na kuchynskom stole, dečka pod kvetináčom, dečka na stole v obývačke - tak tá smrdela vždy najviac. Celkovo obývačka, táto takmer neobývaná miestnosť, do ktorej sa vstupovalo len na Vianoce, smrdela prachom a zatuchlinou vždy najviac. A vždy tú žalostnú kompozíciu korunovala vázička s umelými kvetmi.  A hoci mám v úcte starobu, vážim si starých rodičov, mojich i všetkých ostatných, túto vec jednoducho nič nezmení. Dokonca prekračuje hranice štátov i národov. Tento fenomén som videla v Anglicku, u mojej starej mamy,  u kamošovej starej mamy, u babky tyroláčky v Rakúskych Alpách, a teraz som dostala nezvrátiteľný dôkaz, že dečky žijú aj v Turecku!

Háčkovaná dečka spája národy a ľudí bez rozdielu veku a vierovyznania po celej Zemi. Môžeme povedať, že je to takmer všeobecne platný menovateľ ľudskej identity a predstavy útulného a teplého domova, miesta, kde žije naša rodina, kde patríme a kde sa cítime teplo a bezpečne. Dokonca dečka ostáva verná svojmu poslaniu, aj keď sa rodina rozpadá, alebo už rozpadla, ak členovia jej rodiny pomreli alebo vymierajú. Videla som živý dôkaz.

Raz sme kúpili jeden dom. Kúpili sme ho len kvôli pozemku a dom bol iba záťaž, na ktorú bol neskôr veľký problém vybaviť búracie povolenie. Dom bol na dedine a bývalý majiteľ ho predával preto, že babka umrela, a o rozpadávajúcu sa barabizňu sa nechcel nikto starať. Polka miestností v dome mala miesto podlahy len udupanú zem. Na tej druhej bolo potrhané linoleum. V dome nebolo natiahnuté vodovodné potrubie, ani kanalizácia. Na umývanie sa používal lavór s mydlom, umiestnený v takom tom kovovom podstavci pri okne, pod zrkadlom na stene. Presne taký lavór sme v tom dome našli. Ešte na ňom boli hrubé mydlové mazance. Vedľa lavóra bežne stával džbán na vodu, ale ten sme v dome nenašli. Našli sme len kredenc s keramickým riadom z prvej republiky, starú skriňu s lakovanými dverami a posteľ. Nič viac. Vlastne sme našli ešte niečo - malý drevený stolček na Bibliu pri posteli - s háčkovanou dečkou. To bolo všetko. Je možné, že to bolo všetko aj keď starká ešte žila. A práve tá dečka hovorila, že tu niekto žil. Skriňa bola prázdna, posteľ vyprataná a studená, podlaha hlinená, zrkadlo špinavé a začmudené. Len tá dečka sa skvela belosťou a ľudskosťou. A aj keď všetci a všetko z domu odišlo a bolo odnesené, dečka ostala visieť v dejinách ako teplá spomienka domova.

Dajte si preto aj vy dečku na televízor, alebo na obývačkový stolček. Všetci budú vedieť, že u vás je domov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?