Byť niekto iný, alebo Galip, ja a Hermann Buhl

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 22.10.2011 o 18:00 | (upravené 29.10.2012 o 13:32) Karma článku: 4,93 | Prečítané:  700x

Práve čítam jednu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Čierna kniha od Orhana Pamuka. Je to veľmi zaujímavá kniha, a možno jej názov „Čierna" má v sebe viac pravdy, a vystihuje viac podstaty jej hrdinov, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Knihu sme dostali zadarmo, ako odpustok vydavateľstva za to, že nám inú knihu dodali neskoro. To v človeku vyvoláva akúsi predstavu menejcennosti tejto knihy, hoci na ne vtedy neexistoval dôvod. Ale jednako som k nej tak pristupovala a nadlho zapadla prachom „zbytočnosti", bez toho, aby som si prečítala čo i len popis obsahu na prebale. A možno k tomu pomohla aj obálka - čierno sivá, s nízko plaziacimi sa bielymi kúdolmi dymu (na celkom čiernom tieni nočného okolia) nasýtenými ťažkými kvapkami vlhkosti a ťahajúcimi sa ponad čiernu postavu človeka s rukami vo vreckách.

Zdá sa, akoby tej postave bola zima. Je akási vtiahnutá do seba, aby čo najmenej povrchu jej tela prichádzalo do styku s ľadovým vonkajškom. Vtedy som ešte nevedela, že dej knihy sa odohráva počas začínajúcej zimy. Tá obálka s nadpisom dokonca na mňa pôsobila nezaujímavo až do takej miery, že som si až do teraz, a to som v dvoch tretinách knihy, všimla, že postava ide cez prechod pre chodcov. Je pár krokov od začiatku križovania. Z boku ide kolmo ďalší prechod. Teraz viem, že práve existencia dvoch prechodov cez cestu, ktorý každý vedie na inú stranu, do iného sveta, na iný breh - a je len na tej tajomnej uzimenej čiernej postave, ktorý z mostov na druhý breh si vyberie a aký život bude ďalej žiť -  je až tajomne výstižná obsahu knihy. Jediné, čo tieto dva prechody nejakým spôsobom spája, sú poklopy kanalizačných šácht. Lesknú sa v tej vlhkej studenej noci, akoby žiarili z vnútra Zeme nejaké temné tajomstvo, ktoré presakuje všetkými ľuďmi, určuje ich život, ovplyvňuje ich existencie, riadi ich slová, myšlienky, názory. A to musí čitateľ objaviť kým príde ku koncu knihy.

Nechcela som však písať recenziu na túto knižku, alebo reklamu aby ste si ju kúpili (čo inak teraz silne odporúčam - možno sa tým zmyjú pred očami Všemohúceho moje prvotné podvedomé predsudky) . Chcela som napísať o jednej hlavnej črte, ktorá sa vinie celým dielom a predstavuje základ príčiny, zápletky, zauzlovania, a dúfam, že aj rozuzlenia (opakujem, že ešte nie som na konci knihy). A touto vodiacou linkou je „byť niekým iným". Hlavný hrdina Galip (autor je Turek a umiestnenie románu je v Istanbule) sa postupne, počas svojho hľadania nezvestnej manželky, začína stávať svojím veľkým vzorom, ktorého dovtedy bezmedzne obdivoval a doslova žral každé jeho slovo v novinách. Číta všetky jeho diela, ktoré kedy napísal do novín a časopisov, do mrtva ich analyzuje, číta ich znovu a znovu aby v nich videl vždy nový a nový význam. Prežíva pocity onoho spisovateľa, žije jeho život, fajčí jeho cigarety, sedí v jeho kresle, spí v jeho posteli - a postupne sa duševne stáva ním. Vtedy zisťuje, že spisovateľ, jeho vzor, tiež bol niekým iným, čo objavil v zbierke všetkej jeho tvorby, štósov denníkov a diárov, výstrižkov z novín a časopisov. Spisovateľ sa stotožnil s Rúmím. Svoje diela písal inšpirované Rúmím, vyťahoval z Rúmího diel a básní celé state a prispôsoboval ich modernému Istanbulu, hovoril ako Rúmí, pudil zo seba „zrnká múdrostí" a „poučné bájky", akoby bol Rúmím on sám. Dokonca si v diári kreslil kresby inšpirované Rúmího kresbami, a na jednej strane spisovateľovho denníka bola nakreslená rakva s menom Rúmí Spisovateľ. Tento objav bol pre Galipa i čitateľa tohto románu závažný a zvláštne šokujúci. Preto som sa pri tomto bode zastavila, a hoci kniha priam volá, aby bola nepretržite a stále čítaná, prerušujem tok jej informačnej lavíny, aby som napísala tieto riadky.

Predstava žiť život niekoho iného, byť niekým iným , je sprvoti (keď to napíšem takto jednoducho a hrubo, bez ďalšieho vysvetlenia) pre nás všetkých nepredstaviteľná. Všade nám hovoria buďte sami sebou, buďte prirodzení, priami, nehrajte sa na nič a nikoho. A pritom naše životy sú celkom presiaknuté postavami, hrdinami, ľuďmi, ktorými sa inšpirujeme, chceme byť ako oni, s obdivom žerieme akúkoľvek správu v novinách, na internete, alebo v časopisoch. Stránky médií nám ukazujú ich tváre, opisujú ich životy, ich hrdinné či odvážne činy, rozprávajú nám o ich detstve, minulosti, a my so zatajeným dychom sledujeme čokoľvek, čo sa mihne ich smerom. Vytrhávame stránky z novín, tlačíme si články z internetu, pozeráme dokumenty, nahrávame si filmy, kupujeme knihy, chodíme na predstavenia, prednášky. Vždy sa na tú malú chvíľu vpíjame do tej druhej existencie a zabúdame na svoje starosti, na svoje trápenia, na mrzutého šéfa, urazenú manželku doma pri kuchynskom dreze, na nezaplatené šeky a rozbité sklo. Na tie malé chvíle sa stávame nimi. Žijeme tie dané situácie, ktoré vidíme, alebo čítame, a žijeme ich ako oni. Nie ako my, ale oni - naši hrdinovia, naše vzory. A potom dlho po prečítaní, či vzhliadnutí filmu, sme tými druhými - sme čestnejší, nebojácnejší, plní síl prežiť, vznešenejší, krajší. Snažíme sa reagovať na podnety okolia tak, ako si myslíme, žeby reagoval náš hrdina. Tvrdo sa pustíme do vybavovania hŕby mailov, usmievame sa na svojich unavených známych, chodíme sami do podnikov na whisky, dávame v sádzku svoj život pre pomoc druhému - presne ako by to spravil nejaký akčný hrdina. Všetci to robíme, menej či viac, nech už obdivujeme Dalajlámu, Billa Clintona, alebo suseda s novým bavorákom od naproti.

Mnohí sa napríklad stávajú hrdinami knižiek, ktoré práve čítajú. Majú ich názory, dokonca sa pri čítaní ubezpečujú, že „áno, aj ja by som to takto povedal", „aj, ja si to myslím", a sú príjemne prekvapení, že hrdina tak dokonale vystihuje ich myslenie, ich názory a predstavy, ako by danú vec spravil. Vtedy považujeme za knihu neuveriteľne výstužnú, citlivo a silne subjektívne napísanú, ktorá píše o nás. Strácame predstavu, kto prvý koho začal napodobňovať - či vy hrdinu knihy, či hrdina knihy vás.

Ja som takto spadla do osídiel „prevteľovania sa" keď som čítala knihy s horolezeckou tematikou keď som chodila na strednú školu. Prekvapivé na tom je, že som si to uvedomila až teraz - keď čítam Čiernu knihu, kde túto drsnú pravdu vidím napísanú čierne na bielom. Teraz, keď som o dosť staršia, je ono prevteľovanie skrytejšie, schovanejšie, a je oveľa náročnejšie ho objaviť a určiť, hoci sa deje stále. Možno to bolo tým, že som bola v podstate dieťa, ktoré žilo u rodičov a ktoré ešte nebolo zaťažené všetkými tými kotvami, ktoré nás napriek akejkoľvek situácii držia pri zmysloch a logickom ponímaní prítomnosti. Vtedy som bezmedzne a bezvýhradne vhupla so všetkým, čo stredoškolské dieťa môže mať v hlave, do dejov svojich kníh. Žrala som Hermanna Buhla, rakúskeho horolezcu, ktorý mal významné prvovýstupy v Alpách a Himalájach, čítala som všetko o talianskom Riccardovi Cassinovi, o francúzskom Mauricovi Herzogovi a Reinholdovi Messnerovi. Prežívala som ich zamrznuté prsty, zimu a hlad, beznádej dlhej himalájskej noci, vzdušnosť alpských stien a strach prvovýstupcov s konopným lanom okolo pása. Prežívala som tie ich detské nerozvážnosti, keď mamke ukradli šnúru na prádlo a s ňou ako istiacim lanom spravili svoje prvé detské prvovýstupy, ktoré by mne aj v terajšom veku naháňali strach. Prežívala som ich úľavu, nadšenie a všetky tie nepopísateľné pocity horolezcu, ktorý vystúpi na vrchol po dlhej a náročnej ceste. Doslova som cítila chuť napolitánky a pomaranča, ktoré zmačkané a rozdrtené vytiahol Buhl po dvojdennom výstupe na dovtedy nezlezený alpský špic.

Predstavovala som si ich silu vôle, silu prežiť, návody ako sa správať v horách, ako cítiť posvätnú bázeň pred horami a ich nevyspytateľnou silou. Žila som ich čestnoťou, veľkosťou, hrdinnosťou. Predstavovala som si, že aj ja v živote niečo podobné dosiahnem a dosiahnem to práve tou silou, výdržou a úctou, ktorú bezhranične všetci títo hrdinovia prejavovali. Knihy, ktoré napísali oni sami, čiže sami boli autormi, boli pre mňa viac než Biblia (by som povedala teraz, pretože vtedy som nevedela, čo je to Biblia). Opatrovala som ich farebné obaly, snívala nad každou nekvalitnou čiernobielou fotografiou, dokonca som si zohnala knihu od Buhla v nemeckom originále. Vtedy som ju nedokázala prečítať, pretože som nevedela nemecky. Ale bola som jej vlastníkom a to bolo vtedy najpodstatnejšie. Cez papier jej stránok do mňa prechádzala výška a hrdinstvo jej autora.

Dnes čítam iné knihy a rozsah žánrov sa ohromne rozšíril. Ale isté emocionálne pohnutie vo mne ostalo - vždy, keď si pozriem dokument, alebo knihu, alebo článok v novinách, ozvú sa vo mne tie isté pocity, tie isté nálady, aké som cítila vtedy. Taká ta posvätná bázeň a úcta - k hrdinom, k prírode, k horám, k ich hrdinným výkonom a skutkom. A verím, že sa tieto emócie aj prejavujú v mojom živote. Myslím si, že som nikdy nedokázala to, čo oni, ani som nikdy nebola taká hrdinka ako oni. Toto detské predsavzatie mi veľmi nevyšlo. Ale verím, že to všetko ovplyvnilo a ovplyvňuje moje názory a postoje, ktoré následne ovplyvňujú moje každodenné a malicherné činy. A akí sú vaši hrdinovia?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?