A ako to všetko vzniklo ... a prečo "operácia Maximus"?

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 26.10.2011 o 8:00 | (upravené 29.11.2012 o 12:29) Karma článku: 4,56 | Prečítané:  1190x

Jedného dňa sme sa rozhodli - napíšeme knižku. Držali sme náš cestovný denníček v rukách - hrubé strany polepené desiatkami vstupeniek, platobných potvrdeniek, obalov z cukríkov a štítkov z batožiny, a nahusto popísané drobným písmom každodenného zodpovedného zapisovania - a v mysliach nám zrel plán: „, Prepíšeme každučký deň po dni a pridáme zopár fotiek, nejaké naskenované stránky, a knižka je hotová. Už len vydať." Pred očami sa nám točila knižôčka ako na zlatom podstavci a naše oči svietili: „Áno! To je presne to, čo urobíme!"  A tak sa to stalo.

Vlastne to celé začalo keď sme si kúpili letenky do Biškeku v Kirgizstane. Týždeň nato začala v Kirgizstane občianska vojna. Dva týždne pred odletom sa ale situácia vôbec nevyvíjala v náš prospech, alebo skôr v prospech bezpečnosti, a tak sme boli nútení konať. Úloha číslo jeden - získať peniaze naspať. Naše telefonáty do Aeroflotu na Bratislavskom letisku, ostávali nevybavené. Máme čakať. Deň odletu sa nemilosrdne blížil. Necelý týždeň pred odletom sme sa dostavili do kancelárie Aeroflotu osobne. Pani za stolom sme vysvetlili, čo sa deje (doteraz nás „vybavoval" pán, ktorý bol síce milý, ale veci to nerozhýbalo). Pani hneď konala: „Je zbytočné čakať, oni sa z Moskvy neozvú. Podajte žiadosť a vysvetlite, že to nie je Vaša vina." Dala nám papier, pero a my sme hneď napísali žiadosť: „Z dôvodu politickej situácie v Kirgizstane a z dôvodu odporúčania Ministerstva zahraničných vecí necestovať do tejto krajiny, žiadame o vrátenie ceny leteniek bez poplatku." Podpis a pani už aj faxovala. Do troch dní boli peniaze naspať. Kompletne. Spokojní, že sa nám to pekne podarilo vybaviť, však začíname premýšľať, čo s peniazmi. Ja viem, že Vás teraz napadajú desiatky nápadov ako sa efektívne zbaviť" peňazí, ale my sme potrebovali kúpiť nové letenky - ale kam?

Dlho sme premýšľali, ako to už býva, keď Vám znenazdajky niečo celkom prekazí dlho vysnívané a pripravované plány. Zrazu nás osvietilo: „A čo takto do východného Turecka?". Ruky si tľapli a bolo rozhodnuté. O mesiac letíme. Začali sme sa obklopovať desiatkami, ba čo až stovkami, strán s rôznymi informáciami o danej časti krajiny. Vypichovali sme podstatné, vyhadzovali nepodstatné. Jedného dňa došiel môj priateľ Jožko s diárom Moleskine. „A tu si budeme zapisovať denníček," vraví spokojne. Mäkká väzba, čierny obal, gumička, záložka na papieriky - dokonalé. Vždy som taký chcela. Teraz som ho držala v rukách, teraz sa stal môj sen skutočnosťou.

Deň odletu sa blížil a prvé strany denníčka už pokrývali rozpisy nákladov, pamätihodností, denné programy, ceny hotelov a zoznam vecí, ktoré nesmieme zabudnúť. Prišiel deň odletu, my sme opustili Slovensko ranným autobusovým spojom do Schwechatu, a už od toho momentu sa začal náš denníček zapĺňať. Pretože to by sme neboli my, aby sa nám hneď od úvodnej hodiny nášho cestovania, čosi neprihodilo. A to by sme neboli my, keby sa nám každý každučký deň, čosi neprihodilo. Nám sa proste furt niečo dialo. Náhody a príhody nám jednoducho museli ísť oproti, inak sa to nedá logicky odôvodniť. Niekedy sme sa rehotali ako kone, napríklad keď sme u Majkla Džeksona kupovali kurdské galoty, niekedy sme sa hnusili, keď za nami tučná Turkyňa celé hodiny v autobuse hlasno vyťahovala sople z hlavy a ešte hlasnejšie ich potom prehĺtala, niekedy sme sa báli, keď v mestskej „Danger Zone" oproti nám zrazu vykročil obrovský chlap z dvoma pištoľami za opaskom, niekedy sme sa cítili božsky, keď nás farár pozval na omšu pre posledných 12 kresťanských rodín v meste,  niekedy sme sa cítili lahodne, keď sme upíjali horúceho čaju stratení v bazáre, niekedy sme sa cítili unavene, keď nám za stratené cestovné lístky ponúkali kávu o tretej ráno, niekedy sme sa cítili veselo, keď sme síce zohnali koberec, ktorý sme vôbec nechceli, a nezohnali baklavu, pre ktorú sme tam vlastne šli. Niekedy sme boli naštvaní, keď sme v srdci nádherných hôr objavili obrovskú betónovú výstavbu socialistických rozmerov, alebo keď z pamiatky Unesco si Turci robili armádny strelecký cvičák. Niekedy sme stratili reč, keď sme v púšti za Araratom objavili obrovské zelené pastviny s tisíckami kusov dobytka, alebo keď nás pohltila púštna búrka. Niekedy sme necítili nič len bolesť, keď som si vyvrtla členok, alebo Jožko dostal vysoké horúčky.

Za tri týždne sme precestovali utešený okruh po východnej časti Turecka - šli sme popri Čiernom mori, Gruzínskych hraniciach, Arménskych hraniciach, Nakičevanských hraniciach, Iránskych, Irackých a Sýrskych. Navštívili sme hlavné mesto Turecka Ataturkovu Ankaru, čiernomorský Trabzon s horským kláštorom Sumela, horský Kačkarský Artvin a Yusufeli obklopený štvortisícovkami, púštny „Arménsky" Kars na úplnom východnom konci krajiny, Araratský Dogubeyazit s najväčšou tankovou základňou, jazerný Van, kde pár kilometrov od mesta buchla bomba, Kurdský Diyarbakir s „Danger zone", starozákonnú Sanliurfu, kde sa narodil Abrahám i moderný Gaziantep, kde pečú najlepšiu baklavu pod slnkom. Nacestovali sme 3500 kilometrov, prešli more i púšť. A všetko sme opísali do nášho denníčka. Deň po dni, príhoda za príhodou. A ten sa utešene plnil príbehmi, obalmi z cukríkov, potvrdenkami a vstupenkami. Ku koncu už dosahoval takmer dvojnásobok svojej úvodnej hrúbky.

A tak ako neúprosne prišiel náš prvý cestovateľský deň, tak prišiel i posledný a my sme vystúpili na letisku vo Schwechate. Doma sme potom rozprávali príhody, ktoré sa nám postávali, a rehotali sme sa spolu až sme sa v páse prehýbali, a všetci len svorne krútili hlavami: „Že vy o tom nenapíšete knihu... !" A tak skrsol nápad s knihou. Zapáčil sa nám a nehľadiac na nástrahy a hlavne neznalosť, vrhli sme sa do písania. Štyri mesiace som prepisovala deň po dni z denníčka, niekedy som napísala všetko odznova, dopĺňala som informácie o miestach, histórii, a prečo je to všetko tak. Ako to asi vyzeralo môžete vidieť na týchto fotografiách: "Ako knižka vznikala?". Štyri mesiace prebdených nocí, keď sme prišli o siedmej domov, do ôsmej sme varili a jedli, a potom si sadli za notebook a písali do rána. Potom prišli na rad fotky. Upravovali sme, vyberali, vkladali do Wordu. Po ďalších dvoch mesiacoch, keď to bolo všetko hotové, začali sme vymýšľať dizaj. Vymýšľali sme, vyrábali, hľadali na internete, a niekoľkokrát prerábali. Po pol roku odo dňa, kedy som prvý krát zasadla za počítač, začali sme hľadať tlač. Poradilo sa nám zohnať najvhodnejšiu tlačiareň. Vtedy nastali komplikácie.

Najprv sme museli komplet prerobiť fotografie. A nahodiť odznova. Potom nám bolo povedané, že v tom formáte, v ktorom to máme spravené, je nemožné to vytlačiť. Mali sme strany zalomiť a pripraviť v úplne inom formáte. Na toto sme už nemali. Ocitli sme sa v mŕtvom bode a rozhodovali sme sa, či to celé nenecháme. Podarilo sa nám však zohnať ľudí, ktorí nám to pomohli nahodiť v špeciálnom programe a zalomiť. A potom sme knižku poslali na tlač.

A teraz máme plod našich bezsenných nocí v rukách. Nádhernú, farebnú, veselú knižku s kvalitným papierom. Plnú veselých i napínavých príbehov. Plnú fotiek. Farebných i na zasmiatie. Ako povedal s úsmevom pán polygraf z tlačiarne: „Také milé amatérske umenie."

To bol vlastne taký prvý feedback  na knižku, pretože dovtedy ju ešte nikto nečítal. Už táto prvá spontánna reakcia sľubovala svetlé zajtrajšky. A teraz, keď je knižka "vonku" a čítalo ju už celkom dosť ľudí, máme ďalšie reakcie a feedbacky.

XYZ:

A keď si chcete spraviť predstavu, o čom je knižka, zopár veselých príbehov je už uverejnených u mňa na blog.sme.sk.

 

Linky:

http://dvorakova.blog.sme.sk/c/273751/Vychodne-Turecko-2010-Operacia-Maximus.html

http://dvorakova.blog.sme.sk/c/273992/Vychodne-Turecko-2010-Operacia-Maximus-II.html

http://dvorakova.blog.sme.sk/c/273996/Vychodne-Turecko-2010-Operacia-Maximus-III.html

 

 

A ... ak by ste mali o knižku záujem, napíšte mi prosím na mail: dvorakova.dana@gmail.com. Tak nech sa páči, smelo do čítania!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?