Taký neobyčajný pracovný deň ....

Autor: Dana Árvayová (Dvořáková) | 28.1.2011 o 8:00 | (upravené 29.10.2012 o 13:38) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  1489x

Vystupujem na Südbahnhofe. Predo mnou ide pánko a fajčí za pochodu. Nedokážem ho predbehnúť, máme rovnaké tempo chôdze. Stále sa motá predo mnou. Aby som neinhalovala husté obláčky dymu zo spálených babkiných papúč, vystupujúce z jeho našpúlených úst spolu s parou, zadržiavam dych. Každý tretí výkrok pravou nohou sa náhle dusivo nadýchnem. Už to nevydržím a pobehnem, aby som ho predbehla. Odľahčene si oddýchnem, keď sa toho chodiaceho komína konečne zbavím.

Dnes idem na Schottentor. Zobrala som si foťák, pretože u nás krásne sneží. Dokonca snežilo aj na nekonečných rakúskych poliach rozlievajúcich sa po oboch stranách štreky. Husté biele vlny rozvírené ostro režúcou lokomotívou, ako hrubý nôž smotanovú tortu, lepili drobulinké snehové vločky na sklo. Hneď sa roztopili. Aj Schottentor sa topí. Z fotiek je len zbierka obrázkov čudných mokrých lavičiek a vtáčích krmítiek, z ktorých visia ulepené hrdinské zvyšky sivo čiernych zdrapov snehu. Čierne chodníky vysypané soľou, čierne kmene spiacich stromov, sivá obloha a neživé farby áut v extrémne živej doprave, tvoria akýsi nezaujímavý a všedný veľkomestský deň, ktorý ani nestojí za zvečnenie. Vykračujem si to zrýchleným presunom po glajzách (koľajnice električky), pretože sa mi nechce predierať cez vysoký kopec snehu navŕšeného medzi mnou a chodníkom. Z toho istého dôvodu ide predo mnou aj do seba zavesená staršia dvojica. Ona je cudzinka, on strašne fajčí. Vzduchom sa opäť raz rozplývajú modro sivé obláčiky spálených rohožiek.

Polka fasády kostola Votivkirche v parku Sigmunda Freuda je prekrytá „obrazom" fasády. Dve tretiny obrazu zaberá Opel Astra. Nádherná modrá. Nebíčková modrá. Dvere z boku chrámu sú otvorené. Hlavné vráta sa skrývajú za obrazom a kým bude prebiahť rekonštrukcia, nevpustia nikoho dnu. Kostol z vnútra je nádherný. Bez okázalej nabubrelosti zlatom ovešaných sôch a ťažkopádnych drevených kudrliniek popraskaných vekom. Za vstupnou halou sú na stenách vyvesené dve sochy. Majú vekom zčernalé tváre a príšerné zaprášené hlavy a plecia. Nie je tu ani žiadne osvetlenie, ani jediná žiarovka, ktorá by aspoň trochu osvetlila tento tiaživý a depresívny kútik. Strop a lomené klenby sa týčia vysoko nad orientálne vykladanou podlahou. Maľby na strope a farebné sklíčka štíhlych gotických okien sú jedinou výzdobou. Teda okrem pomníka viedenským policajtom a zbierkou na pomoc mexickým a tibetským misijným projektom, s fotografiami zafúľaných a strapatých mexických detičiek, zvedavo pozerajúcich sa obrovskými vyvrátenými okáľmi smerom hore do objektívu.

Takto vyzerala Viedeň kedysi...

Zapaľujem sviečočku sa starého otca a na nás s Jožkom. Sadám si do poslednej lavice. Nech už je tam kdesi ďaleko čosi žiarivé biele a guľaté, alebo starec na obláčiku, alebo dokonca modrý Ind či vysmiaty pohodár s nadváhou, prosím To aby som bola pokorná, spokojná a milujúca. Na všetky ostatné vznešené a chválihodné, či škaredé a zavrhnutiahodné, vlastnosti sa vždy sila nájde. Ale tieto tri sú celoživotným projektom. Našmátram mobil v kabelke a píšem Jožkovi: „Moc ťa ľúbim láska moja."

Indo-paki jedlo je božské! Kuracie kúsky s mrkvovo-baklažánovo-uhorkovo-zemiakovou omáčkou so silnou chuťou tymiánu a kari a snehobiela ryža s dlhokánskymi zrnami, zelený šalát s jogurtovo uhorkovou zálievkou, hovädzie kocky s dusenou fazuľou a sezamovou plackou, a na záver neskutočne geniálna teplá halva so studeným banánovým pyré, a ako posledný klinec do rakvy - mango lassi. To je taký nadýchaný rozmixovaný mangovo mliečny šejk. Kvôli posledným trom dňom som si chcela už zajtra kúpiť Gutalax, ale toto proste musí zabrať!

Som plnka! Nemám síl ani sa zdvihnúť a odísť. Je tu veľmi málo voľného miesta. Asi preto si ku mne po chvíle sadá černoch. Černoch odchádza. Jeho teplé miesto ihneď zaujme mladá trojica študentov. Keď aj oni už dojedajú, rozhodnem sa, že je už ozaj čas ísť.

Ponáhľam sa na U3. Predo mnou ide kus ženskej. Opäť je nedokážem predbehnúť, a tak len zúfalo vykúkam raz sprava raz zľava, ako nervózna veverica. Môj ľudský štít konečne odbočil! Heuréka. Večer ledva stíham na vlak. Na zastávku Paulinensteig prichádzam na desiatu minútu. Autobus, tu vo vŕškoch viedenskej vilovej oblasti chodiaci veľmi riedko, ide o dvanástej minúte. Úbán chodí našťastie furt. A elina Déčko mi ide za tri minúty po tom, ako sa vyrútim z podhubia úbánovej infraštruktúry. Dokonale načasované. Keby mi čokoľvek ušlo, ušiel by mi aj vlak domov. Asi som si niečo vyžehlila dnešnou návštevou kostola. Vystupujem z električky a predo mňa sa zaraďuje ženská v tmavom kabáte. Dnes mám proste deň chodenia za niekým. Asi tak vyzerám, že potrebujem vodcu a všetci sa podvedome automaticky tejto role zhostia.

Indo-paki obed bol ozaj skvelý. Ani na siedmy krát sa mi večer nepodarilo zbaviť sa ho úplne. Nekonečná cesta vlakom bola peklo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Počet pohotovostí má klesnúť na polovicu

Ministerstvo zdravotníctva chce pohotovosti presunúť najmä do nemocníc, kde majú byť prepojené s urgentnými príjmami.

KOMENTÁRE

Aká môže byť cena za rušenie pohotovostí

Z reality sa nedá odmyslieť ani zneužívanie pohotovostí.


Už ste čítali?