Chrámy, kostoly, kláštory. Mohutné, i skromné, bohaté i prosté, vysoko v neprístupných horách i na križovatkách ciest v úrodných planinách. A všetky posiate maľbami, freskami, sochami, Symbolmi a Rečou Sveta. Odpradávna pútali našu pozornosť, boli centrami uctievania, modlitieb, pútí, utrpenia i osvietenia, životných Príbehov a osudov. Ale prečo? pokračovanie článku
Boli sme v severovýchodnom Turecku už týždeň a boli sme pripravení. Pripravení vstúpiť do posvätných Hôr Kamenných Krížov - pohoria Kaçkaru. Svoje meno dostalo vďaka množstvu Arménskych a Gruzínskych kostolov a katedrál z prvého tisícročia nášho letopočtu, stratených v horských údoliach pred zrakmi nepovolaných, učupených na strmých úbočiach vysokých hôr takých suchých, že tam ani bodliaky nerastú, kde mnísi denno-denne zdobili studené steny freskami svätých a staro-kresťanskou symbolikou. pokračovanie článku
František z Assisi, Benedikt z Nursie, Pavol Pustovník Thébsky a dvaja mnísi Barnabáš a Sofronios, ktorí v skalách objavili ikonu Panny Márie. Všetci cítili lásku k Vyššej energii, všetci hľadali odpovede na otázky viery, a všetci majú jedno spoločné - jaskyňu. pokračovanie článku
Objednávajú si halušky s bryndzou a s kapustou, lebo ešte nevedia do čoho idú a toalety sú blízko. Bryndzu poznajú len z výrazu „brymzen", ktorý si akýmsi nevysvetliteľným krokom integrovať naše tradičné jedlá do smerníc Európskej únie našiel cestu do nemčiny, ale nevedia si predstaviť tú bielu vec za ňou. Skrehnuté ruky si ohrievajú o šálky s horúcim čajom, do ktorých si vykydli štamperlíky 52% slivovice, ktorú volajú „Becher-ofká!". Silu našej pálenky si už vyskúšali, pričom ich žalúdky, zvyknuté na „silné šnapsy" (ako hovoria s neskrývanou pýchou pred nami „ausländermi", hoci pre nás sú to iba sladké likéry), ostali minulý rok po požití našej vianočnej „domáckovice" so šesťdesiatimi percentami vyvrátené naruby. pokračovanie článku
Sú situácie, ktoré sa volajú „to nevymyslíš", alebo jednoducho „deň blbec". Všetci ich milujeme - spadnú vám kľúče od auta do kanála práve keď ste šli otvoriť dvere a vy už teraz idete neskoro na celo firemný meeting. Vybuchli ste sa stojac pred dverami svojho bytu v trenkách a papučiach so smeťákom v ruke. Alebo ste super nahodená panička, dnes s extra vyladenými vysokými lodičkami a lesklými pančuškami, a vždy keď sa idete zohnúť pre dvadsať eurovku, ktorú vám vyfúkol vietor z ruky, sa papierik zdvihne a odfúkne ho ďalej, a vy pobehujete ako hus pred cestujúcimi čakajúcimi na zastávke. Alebo ... a teraz to príde ... kúpili ste si nové tretry a ... pokračovanie článku
Začala som písať. Pravidelne, i dva tri články za jeden večer. A začalo to článkom o Čiernej knihe Orhana Pamuka a o tom, ako sa všetci snažíme byť niekým iným. A ja som písala o svojich hrdinoch, ktorých som mala keď som bola malá. Ale čítala som ďalej tú knihu, ktorej jednou z hlavných čŕt bolo napodobňovanie, žitie života niekoho iného, byť niekým iným, ktorú som si pomaly a pozorne vštepovala som mysli, pretože je momentálne pre mňa jedna z najsilnejších. Inšpirácia, možno vzor. A keď som jedného večera ležala večer v posteli a čítala som posledné stránky knihy, prišla som na dve veci. „A aha, teraz ju zabili," ukazujem priateľovi posledných desať strán zo 469 stranového románu. „A do vtedy čo, opisy?" pýta sa priateľ. Kývem hlavou, že áno, opisy. „Turecká telenovela," mávne s úsmevom rukou priateľ a ide po horúci čaj do kuchyne. pokračovanie článku
Ľudská tvár, to ploché lízatko na paličke, ktorú voláme krk. Voňajúce človečinou, lesknúce sa živočíšnym tukom, opuchnuté a ružové, posiate modrými žilkami a ďubkami po uhroch. Zrkadlo ľudského tela a duše. Naša tvár je jedna z najdokonalejších vecí, ktoré kedy pánboh vymyslel, a ak sme obrazom božím, premýšľam celé hodiny ako asi vyzerá tvár božia a čo všetko by sme v nej mohli čítať, pretože áno, naša tvár je vlastne obrovská kniha, hrubá a husto popísaná maličkými písmenami. Môžeme v nej listovať a čítať, prebíjať sa cez každodenné grimasy a tváre, rúbať v nej les poznania, aby sme sa dostali na vrchol svojho pátrania, pretože ona obsahuje v sebe kľúč, kľúč k pochopeniu veľkého tajomstva minulosti. pokračovanie článku
V minulom článku som končila myšlienku záhadou písmen, ktoré sa, ak chceme dosiahnuť najvyššie poznanie, musíme naučiť čítať v tvárach ľudí. A pri onej tajomnosti každého písmena som si spomenula na židovskú kabalu a jej ezoterické učenie významu písmen. Podľa kabaly, každé písmeno má svoje číslo a preto čísla sú rovnako dôležité, a hlavne záhadné a plné tajuplných významov, ako ich písmenoví bratia. Ale významy a dôležitosť čísiel opisujú aj iné náboženstvá a moderné kulty. Objavujú sa v každom historickom období, prežívajú krviprelievajúce pády a vzniky každého impéria, prekonávajú kultúrne revolúcie a hromadné popravy. A noví vykladači im dávajú nové a ešte hlbšie významy, aké im prisúdili ich predchodcovia. pokračovanie článku
V minulom článku o Tureckých dečkách sa diskutéri, mnohí môjmu srdcu drahí, rozpamätávali na mnohé nepríjemnosti z detských čias, ako napríklad vyrovnávanie strapcov na kobercoch, alebo škrobenie záclon a podobné chuťovky z domácností našich mám a starých mám za mladi. Bolo to veselé a milé, asi ako to slnečné ráno, keď som sa rozhodla, že v ten deň nepôjdem do práce autom, ale autobusom. Na zastávke Stanica Nové Mesto autobus otvoril dvere, ľudia vystúpili a nastúpili, dvere sa zavreli a my sme sa pohli okolo Kuchajdy a Lake Side-u k zastávke pri Poluse. A vtedy sa to stalo. pokračovanie článku
Prvý november prišiel, aj odišiel. A ja som ho celý strávila počúvaním rádia. Donekonečna tam dávali obsiahle reportáže z rôznych kútov Slovenska o ich tradíciách na „Dušičky". Tradície, minulosť, spomienky, mŕtvi mrznúci v zemi, rodina a známi mrznúci postávajúc nad nimi, proste všetko iné len nie ležať so sopľami v posteli. Starý otec sa na mňa isto tešil. Veď sme veľa rokov bývali spolu pod jednou strechou, vlastne pod tou strechou sme bývali s ďalšími x ľuďmi v paneláku, takže radšej napíšem, že sme spolu nažívali v jednej veselej domácnosti. pokračovanie článku
Začalo to jednoducho -otvorila som dvere a vstúpila do kníhkupectva. Poznáte to. Keď vstúpite do kníhkupectva, je to akoby ste vstúpili tajomnou bránou do čarovného sveta príbehov. Pestré farby, rôzne obrázky, fotografie, veľké i malé písmená, to všetko na vás volá, láka váš pohľad a vašu pozornosť. Kričí na vás šokujúcimi faktami palcových titulkov, či ticho láka do osídiel malou kurzívou na spodku obalu. Samé tajuplné názvy, či jednoznačné prehlásenia, jedny ešte viac zamotávajúce čitateľovu hlavu, druhé fackujúce svojou priamočiarosťou. A medzi týmto celým literárnym virvarom som ju zbadala. Knihu, ktorá obsahuje hlbšiu pravdu, aká by sa po prvom prelistovaní mohla zdať. Knihu s názvom Simon´s cat. pokračovanie článku
Jedného dňa sme sa rozhodli - napíšeme knižku. Držali sme náš cestovný denníček v rukách - hrubé strany polepené desiatkami vstupeniek, platobných potvrdeniek, obalov z cukríkov a štítkov z batožiny, a nahusto popísané drobným písmom každodenného zodpovedného zapisovania - a v mysliach nám zrel plán: „, Prepíšeme každučký deň po dni a pridáme zopár fotiek, nejaké naskenované stránky, a knižka je hotová. Už len vydať." Pred očami sa nám točila knižôčka ako na zlatom podstavci a naše oči svietili: „Áno! To je presne to, čo urobíme!" A tak sa to stalo. pokračovanie článku
Cesty osudu sú nevyspytateľné a možno to tak nejaká vyššia moc chcela a cielene zviedla knihu, ktorú teraz čítam, so mnou dokopy. Máme totiž okrem jej obsahu jednu tematickú vec spoločnú - autor knihy je z Turecka, i jej obsah je zasadený do tejto krajiny. Zaujímavé, že som sa ku knihe, takmer náhodou, dostala až keď sme sa vrátili z Turecka, až keď sme o našej výprave napísali knižku, a až keď prvý ošiaľ jej vydania ustal a naše myšlienky opäť zapadli do pokojných koľají všedných dní. Všetko do seba zapadlo. pokračovanie článku
Práve čítam jednu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Čierna kniha od Orhana Pamuka. Je to veľmi zaujímavá kniha, a možno jej názov „Čierna" má v sebe viac pravdy, a vystihuje viac podstaty jej hrdinov, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Knihu sme dostali zadarmo, ako odpustok vydavateľstva za to, že nám inú knihu dodali neskoro. To v človeku vyvoláva akúsi predstavu menejcennosti tejto knihy, hoci na ne vtedy neexistoval dôvod. Ale jednako som k nej tak pristupovala a nadlho zapadla prachom „zbytočnosti", bez toho, aby som si prečítala čo i len popis obsahu na prebale. A možno k tomu pomohla aj obálka - čierno sivá, s nízko plaziacimi sa bielymi kúdolmi dymu (na celkom čiernom tieni nočného okolia) nasýtenými ťažkými kvapkami vlhkosti a ťahajúcimi sa ponad čiernu postavu človeka s rukami vo vreckách. pokračovanie článku
Teplá, suchá a slnečná jeseň je požehnaním pre cyklistu. Slnko svieti, trochu do očí, ale od letnej žiary vypaľujúcej všetko do biela, je to len taký tri krát vylúhovaný Popradský čaj. Všetko je ešte zelené, živé a bohaté, hoci už sa čo-to začína zafarbovať do zlatova a opadať, niekedy aj s konármi alebo úplne celými hrubými haluzami. Život veľmi jemne a elegantne pomaly strieda spánok, tichý, podobný smrti. Je to taká hra kontrastov plná prekvapení. pokračovanie článku
Krstná matka je Ovca. Lebo.... lebo ovca. Vlastne toto je ovca s veľkým O. Pretože je to veľká a mocná Ovca, ktorá žije svojím skrytým ale bohatým životom. Má bielu „čubrinu“ (to je taká ta kučeravá ofinka) na hlave a guľatý kučeravý chvostík. A v stredu dňa 07.09.2011 prišla a pokrstila naše dielo. Knižočku, veselý cestopis o našej ceste po východnom Turecku, ktorú sme spoločne s Jožkom napísali, zoradili a vytlačili. Pokrstila ju silným tureckým čajom, čo zanechalo na jej obale zvlnené tmavé škvrny. pokračovanie článku
... posledné pokračovanie malej ochutnávky nášho denníčka o potulkách Východným Tureckom pod názvom Operácia Maximus. Vitajte a bavte sa... a vidíme sa! .... pokračovanie článku
... pokračovanie malej ochutnávky nášho denníčka o potulkách Východným Tureckom pod názvom Operácia Maximus. Vitajte a bavte sa... pokračovanie článku
Milí priatelia, sen sa stal skutočnosťou a my držíme v rukách naše "dieťa". Je to tu! Náš dlho pripravovaný, ešte dlhšie upravovaný, donekonečna pidlený a šolichaný, vymojkaný a neuveriteľne napäto očakávaný denníček z našich potuliek po Východnom Turecku je hotový! A je presne taký, aký sme si ho vysnili - veselý, zábavný, našlapaný veselými príbehmi, i situáciami, z ktorých behá mráz po chrbte - proste jedna totálna pecka!, farebný, kvalitný a hlavne vytlačený a ešte hlavnejšie - ready to go! Pozívam Vás máličko nahliadnuť do tajov jeho stránok... Bavte sa smelo ... pokračovanie článku
Tak ako minulý rok, tak aj tento rok sme vedeli, že sa zúčastníme niektorej z etáp charitatívneho medzinárodného cyklo projektu Na bicykli deťom na pomoc deťom chorým na rakovinu, pod organizačnou taktovkou občianskeho združenia Deťom pre život a nadačného fondu Na kole dětem. Je proste úžasné spojiť činnosť, ktorú máte veľmi radi, s ľuďmi, ktorých máte veľmi radi, s takým vysokým cieľom ako pomôcť deťom s najťažším ochorením. Nedostanete žiaden pohár, ani medailu. Tými vám sú blažený pocit pomoci a prispenia dobrej veci v spoločnosti priateľov, a neopísateľný pocit bratstva a vzájomnej pochvaly keď si v cieli podávate navzájom ruky. A ak to ešte nie sú vaši priatelia, na konci vašej etapy sa nimi určite stanú. Je to totiž taký úžasný „ein-topf-bordel" cyklistických náruživcov na oceľových strojoch z čias Eddyho Merckxa, mladých plašákov na karbónoch, pánov vo veku profesorov na univerzitách, policajtov, zubárov a operných spevákov. pokračovanie článku
Každý krát keď idem pracovne do Viedne, zapisujem si zaujímavosti, ktoré mi frnknú do nosa ako tri oriešky pre Popolušku. Nebývajú vždy zábavné, ale určite sú farebné ako ten náš svet okolo. Všetko je to o ľuďoch. Každý deň prejde okolo nás stovka všelijakých ľudí a my si to ani nevšimneme. Ale Keď idem do Viedne, je to pre mňa vždy taký výlet do cudziny. Proste tých ľudí pozorujem ako škrečky v akvarku. A zapisujem ... pokračovanie článku
Každým dňom na bicykli, alebo bez neho, je človek konfrontovaný s tvrdosťou bytia. A na bicykli obzvlášť. Vtedy sa s vami nikto nes.erie. Osud, Šťastie, Náhoda, ani Prozreteľnosť a Pánbú už vôbec nie. A preto som zozbierala malú zbierku postrehov o cyklistovi, a pán Filan mi to iste dovolí, cvične by som ich nazvala Cyklistické krutosti. Pretože tento názov absolútne najvernejšie definuje kvetnatý život cyklistu. Tak nech sa páči... pokračovanie článku
Čokoľvek dneska urobím, všetko zle! Všetky rozhodnutia - komplet zle. ... Rozhodnutie prvé - ísť do Viedne... v nedeľu. O 09:02 som prišla na Petržalskú stanicu, čo je normálne o pol hodinu skôr ako odchádza vlak. Dnes však nedeľa. Najbližší vlak ide o 10:30. Za hodinu a pol. V staničnej hale sa presúšajú piati na sebe nezávislí houmlesáci. Volím únikový plán. pokračovanie článku
Vystupujem na Südbahnhofe. Predo mnou ide pánko a fajčí za pochodu. Nedokážem ho predbehnúť, máme rovnaké tempo chôdze. Stále sa motá predo mnou. Aby som neinhalovala husté obláčky dymu zo spálených babkiných papúč, vystupujúce z jeho našpúlených úst spolu s parou, zadržiavam dych. Každý tretí výkrok pravou nohou sa náhle dusivo nadýchnem. Už to nevydržím a pobehnem, aby som ho predbehla. Odľahčene si oddýchnem, keď sa toho chodiaceho komína konečne zbavím. pokračovanie článku
A je to!!! Zaklapla som notebook a zhasla stolnú lampu. Je to hotové, až sa mi nechce veriť. Musím sa prebudiť zo spomienkového sna a ísť sa teraz osprchovať. Zmyť všetky myšlienky a vyčistiť si hlavu. Najlepšie mydlom. Taký malý rituálny kúpeľ. Malý, pretože naša vaňa má ponor tak do desať canty. pokračovanie článku
Už dva týždne mám napísaný článok, ale až včerajšie večerné správy na Markíze, ma pritlačili zverejniť ho. V Afganistane sa pijú tri šálky čaju - pri prvej ste cudzinec, pri druhej sa stávate priateľom a pri tretej ste už člen rodiny. pokračovanie článku
Oveľa veselšie však bola naša cesta za Memfisom. Memfis je také mestečko, alebo skôr architektonický komplex, neďaleko Káhiry, kde leží kolosálna socha Ramzesa II. a v okolí sú viaceré sochy umelecky umiestnené v krásnom parku. Zároveň je toto mesto východisková križovatka ciest smerom na Dašur, kde sú ďalšie megalitické pyramídy. A tak sme sa cez Káhiru, z nášho obľúbeného hotela na streche, previezli už nacvičenými kombináciami minibusov na známu križovatku ciest smerom von z mesta. A tu sme začali vyvolávať „Memfis?" ... „Memfis?". Ale nič, nikto sa nechytal. pokračovanie článku
Myslím, že jeden z veľmi silných zážitkov sme zažili práve v meste, ktoré je turistickou Mekkou, a kde by človek hľadal len pláže a all inclusive - Hurgáda. Po už značne dlhom pobyte „mimo" civilizáciu s bielovlasými turistami so zlatými hodinkami, sa nám Hurgáda zdala ako vrchol kultúrnej dekadencie. Nadháňači miestnych obchodíkov vedeli dokonca po česky a dvaja boli aj na Slovensku v Tatrách. Upomienkové predmety boli vrchol braku a gýču, a za veľmi mastné peniaze. Keď ste chceli zjednávať, boli ste za žobráka, a chlapík sa s vami ani nebavil. A na koniec všetkého nám v hoteli odporučili, že za koľajnice sa nechodí - „danger zone!". No nebolo nám viac treba. pokračovanie článku
Zrazu ku mne pribehol chlapík a začal s anglickým prízvukom vyhukovať názov presne toho hotelíka, kam som chcela ísť. Tváriac sa, že „možnááá si nás presvedčil, ale ešte sa neteš!" som uzvolila aby nám hotelík ukázal. Vnútri duše som sa však tešila ako malý Jojo. Nakoniec dostávame ultra luxus - štvormiestna izbička so sociálkou vnútri, čisté, veľké , s vrtuľou nad nami. Dohadujeme 6 libier na osobu na noc a hneď sa pýtame na bicykle. Dajú sa niekde požičať? Niekde som totiž objavila takú vec, že sa tu dajú požičať bicykle, čo sa nám aj podarilo zariadiť a zvyšok päťdňového pobytu sme strávili najúžasnejšími chvíľami na bikoch. pokračovanie článku
Vystupujeme v Káhire. Smog, že človek nevidí na koniec letiska, dusno, škriabanie v hrdle a nástojčivé nutkanie vykašľať sa z podoby, vlhko, vše spaľujúce slnko a zdrvujúci teplotný rozdiel (u nás je ľahkých pätnásť stupňov) - nás tento rok už neprekvapuje. Ako starí ostrieľaní vlci excentricky prejavujúc rozvahu a nadhľad, na rozdiel od zvyšku osadenstva lietadla, ktorí ako splašené husi zmätene hľadajú svojich vyslancov cestovných kancelárií, mierime k východu aby sme mohli zavolať nášmu kamarátovi. pokračovanie článku
Celé to začalo vtipom. Pánbožko si z nás urobil žart a stvoril muža a ženu. Teda možno to bolo v skutočnosti aj takto, ale pôvodne to začalo vtipom idúc z obednej prestávky: Pán Boh stvoril zvieratko a povedal si: „Jéj, aké je pekné!" Potom stvoril muža a povedal si: „Jéj aký je pekný!" A potom stvoril ženu a vraví si: „ .... no veď sa namaľuje." A je to pravda.... pokračovanie článku
Dnes opäť. Ostatne ako každý týždeň. Smer vlaková stanica Petržalka, hodinka „Posledných príprav" vo vlaku (obvykle predstavuje lakovanie nechtov - to robím vždy prerušovane „na pokračovanie" aby smrad laku nezabil ostatných cestujúcich v tom uzavretom vzdušnom kolobehu klimatizácie, nanášanie tapety - to si vždy rozložím pakšametličky na sedadlo ako na blšom trhu, gejmovanie Zombíkov na i-fóne, a knižočka Zabudnutých vier ľudstva), a Viedeň tras sa! - vystupuje sedlák v meste. pokračovanie článku
Človek, ktorý miluje ...
...................
.......................
dvorakova.danagmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
