„Vždy som chcela robiť mydlá," odpovedám na všetky tie prekvapené tváre pýtajúce sa, že ako mi to napadlo. Bol to taký môj tajný sen už od mladi. My sme totiž doma nikdy nemali voňavé mydlá. A keď po komáči došiel taký voňavý zázrak menom Fa, tak sme mali prísny zákaz ho použiť a šup s ním do prádla. A tam pekne pár rokov tvrdlo v skrini, pričom ani s najväčším vypätím som nedokázala oceniť mydlovú vôňu bavlnených tričiek a kockovaných flaneliek. Lebo keď ja som bola malá, tak vtedy sa svet okolo mňa delil na komáč a dobu „po komáči". pokračovanie článku
Konečne ich mám doma. Sú malé, červené, niektoré tvrdé, iné mäkké a svojou jasne oranžovou farbou mi zafarbili tašku z vnútra. Ale sú moje. A sú ťažko vybojované. Ruky mám v jednom ohni a môj vlnený sveter vyfasoval zopár zádrapkov. Takmer som si ho ani nemusela brať so sebou. Pretože hoci je dnes 27.novembra, keď sa slnko oprelo do chrbta, na čelo mi vyrazil pot. pokračovanie článku
Vraciame sa pod našu základňu a proste čakáme. Priebežne chodíme na pobrežie na veľkú i malú potrebu. Nuž, isté veci nezastaví ani stratený bedeker. Ráno potom dve a pol hodiny brázdime uličky mestečka, ešte úplne vyľudnené, a čakáme kým o 08:00 otvoria turistickú kanceláriu, ktorú sme medzitým pri našich potulkách našli. Presne osem päť naklušeme do kancelárie, ale teta ani ň po anglicky. Nevzdávame sa. Je to naša jediná šanca! pokračovanie článku
Cesta do Samsunu bola viac než zaujímavá. Vyrážame 20:30 z Ankary a v Samsune by sme mali byť o 04:00. To už by malo vychádzať slnko. Dáme si príjemnú prechádzku zobúdzajúcim sa mestom a potom sa poberieme ďalej na východ. Cestou viac krát stojíme na cik pauzy, ale my sa bojíme vystúpiť, aby nás nezabudli. pokračovanie článku
Viedeň letisko. Zbalení a vystresovaní sedíme na batohoch v letištnej hale, ale spokojní a šťastní, plní očakávania a odhodlaní všetkému čeliť hlavou napred. Na úvod som nás trochu rozcvičila, aby sme sa trochu prekrvili. Stalo totiž to, že sme ako splašené kury na úteku lietali po letištnej hale hore dole. „Na tabule odletov náš let stále nie je!", s neskrývanou obavou v hlase podávam hlásenie o situácii mlčiacemu Jožkovi. „Na informáciách nič nevedia!", zúfalo mávam rukami pred tetuškou za okienkom, ktorá ani po mojej spartakiáde nestráca kľud a nič nevraviacu kamennú tvár. „Že vraj check- in 42, ale teta na check- ine stále nie je!", vraciam sa panicky zúfalá od okienok. „A prosím Vás, je to naozaj priehradka 42???", vraciam sa s tou istou otázkou opäť k príjemne kamennej pani z informácií. Tá pre istotu overila tentoraz moju požiadavku na počítači. A ten sa nemýli: okienko 42. No ale pri okienku skapal pes!! Tabuľa stále zanovito o našom lete mlčí! Jožko si z nej asi berie príklad a tiež zaryte mlčí. Pravdepodobne sa snaží nestáť v ceste mojej investigácii o tom, čo sa asi tak stalo s naším letom, ktorý má za hodinu odlietať! pokračovanie článku
Napísať taký cestovateľský denník je ťažká a zodpovedná vec. Zodpovedná pretože zanechávate po sebe spoveď pre ďalšie generácie, a keď ho už aj necháte zapadať prachom v poličke s ponožkami, budú to určite vaše deti, ktoré ho s nadšením zhlcú hneď po tom, ako ho vyšťúrali vo vašej skrini keď ste neboli doma. Ja som naopak bola pre tajnosti rodičovských zápisníkov vďačné dieťa. Pri mne by ostal nejaký denníček mojich rodičov tam, kde ho zabudli. Ani len tie vianočné darčeky som nikdy neňúrala. A tak sa bežne u nás doma stávalo, že som dostávala vianočné darčeky priebežne počas roka - keď ich naši priebežne nachádzali. Takže ak aj niektorý z mojich rodičov napísal nejaké veľdielo, ostane navždy zabudnuté. pokračovanie článku
Veľa vody sa presypalo, veľa piesku prelialo. Už to bude aj hádam vyše pol roka. Zima búcha na okná a cez staré tesnenia sa potichu ale vytrvalo vkráda dnu, zanechávajúc za sebou stopy v podobe zarosených spodkov okien na jednej strane a bielych chumáčikov na druhej. Moja babka by prosto povedala: „Ťahá na nohy, sakramentsky." Bazalka a oregano so žltými listami na parapete konečne pochopili, že áno, bude už len chladnejšie, a dali sa do spacieho módu. Keď som naposledy písala o Východnom Turecku, práve sa zo svojho spacieho módu prebúdzali. Vtedy bol marec. Všetko začínalo rašiť, klíčiť, vyliezať. Psie hovná smrdeli na sto honov, a hnedé bačoriny znemožňovali ľuďom skracovať si cestu cez trávu. To bola paráda. Aspoň raz v roku ľudia chodili presne tak, ako im to predurčili projektanti z osemdesiateho páteho. pokračovanie článku
Nádherné kresťanské chrámy z prvého tisícročia Tbeti, Işhan, Öşkvank, Dört Kilise ukryté vysoko v horách Kamenných Krížov - Kaçkar. Slávne Ani, mesto „Tisíc a jeden kostolov", hlavné mesto slávneho Arménskeho kráľovstva, ktoré zatienilo aj takých velikánov ako susedný Konštantínopol, Bagdad či Káhiru, a ktoré dnes leží tesne na prísne stráženej hranici Turecka a Arménska. Magický arménsky kostol Akdamar, izolovaný na nedostupnom ostrove v slanom jazere Van a opradený legendou o tragickej láske. Čitatelia mojej cestopisnej knižky sa však pýtajú: „A to všetky kostoly sú opustené ako v Kaçkare? A slúžili modernému Turecku ako vojenská strelnica ako Ani? Vyrabované a mnísi zmasakrovaní ako na Akdamare?" Nie, odpovedám, nie sú. Existuje jedno miesto, ktoré nájdete o pár desiatok stránok ďalej v mojej knihe, kde Viera žije a rozpráva aramejsky. A toto miesto je Diyarbakır - bývalý deportačný tábor Arménov. pokračovanie článku
„Nejde to vypnúť..." kričí priateľ cez rozpeckované rádio a zúfalo ďube do tlačítka on/off, ktoré na jeho ataky vôbec nereaguje. „Skús nájsť radšej „volume" !" kričím cez zvučku Fun radia na neho späť. Ale to malé rádijko z Lídlu sa rozhodlo, že svoje tajomstvá nevydá ani bohovi. Po neúspešných pokusoch ísť na to logicky (vypnutie býva to najväčšie tlačítko, zvuk býva také ozubené koliečko...), nastúpilo chaotické stláčanie všetkých čudlíkov na tom pekelnom plecháči. pokračovanie článku
Izolovaný raj, ostrov na jazere, arménsky kostol, bohatý palác, legenda o láske, utopený milenec, centrum Arménskej cirkvi, arménska genocída, mohutné proti arménske demonštrácie. Všetky tieto heslá sa spájajú s jediným miestom na svete - ostrovom Akdamar. pokračovanie článku
Vonku sa začína zoranžievať. Slnko klesá nižšie každou minútou a každou minútou je svetlo vonku oranžovejšie a oranžovejšie, až sa začne postupne miesiť sivou, kým celkom nezosivie. Vtedy začnú svietiť pouličné svetlá, ulice budú tmavšie ako sivasto-modré nebo, zmiznú tiene, a teplota klesne ešte nižšie ako teraz. A teraz je skutočne obrovská zima. Taká, že sa pes láme v zákrute. Najlepšie na zime je zvuk. Teda skôr, sú zvuky. Ešte lepšie napísané, je ticho. pokračovanie článku
Asi po hodine krútenia sa prašnou cestou do strmého kopca, sa naše vyčerpané auto vyhuplo na horizont. Vošli sme do dedinky Işhan. Má len 180 obyvateľov a je učupená na jednej z náhorných plošín Kaçkarských hôr krajne severovýchodného Turecka - hôr Kamenných krížov - vo výške cez 1500 m n.m. Vchádzame okolo cintorína. Je malý, ale široký, takže sa mŕtvi nemusia tlačiť na sebe, pretože miesta je tu dosť a ľudí málo. Pod nami sa otvorila dych berúca scenéria. Hlboké údolia, suché ako oči starej vdovy, vrezané medzi červené a kamenisté vysoké kopce. Okolo nás nie je nič, len hory. Suché a mŕtve, kde sa len vietor preháňa a slnko páli. Ale tu, hore vysoko, je raj. pokračovanie článku
Chrámy, kostoly, kláštory. Mohutné, i skromné, bohaté i prosté, vysoko v neprístupných horách i na križovatkách ciest v úrodných planinách. A všetky posiate maľbami, freskami, sochami, Symbolmi a Rečou Sveta. Odpradávna pútali našu pozornosť, boli centrami uctievania, modlitieb, pútí, utrpenia i osvietenia, životných Príbehov a osudov. Ale prečo? pokračovanie článku
Boli sme v severovýchodnom Turecku už týždeň a boli sme pripravení. Pripravení vstúpiť do posvätných Hôr Kamenných Krížov - pohoria Kaçkaru. Svoje meno dostalo vďaka množstvu Arménskych a Gruzínskych kostolov a katedrál z prvého tisícročia nášho letopočtu, stratených v horských údoliach pred zrakmi nepovolaných, učupených na strmých úbočiach vysokých hôr takých suchých, že tam ani bodliaky nerastú, kde mnísi denno-denne zdobili studené steny freskami svätých a staro-kresťanskou symbolikou. pokračovanie článku
František z Assisi, Benedikt z Nursie, Pavol Pustovník Thébsky a dvaja mnísi Barnabáš a Sofronios, ktorí v skalách objavili ikonu Panny Márie. Všetci cítili lásku k Vyššej energii, všetci hľadali odpovede na otázky viery, a všetci majú jedno spoločné - jaskyňu. pokračovanie článku
Objednávajú si halušky s bryndzou a s kapustou, lebo ešte nevedia do čoho idú a toalety sú blízko. Bryndzu poznajú len z výrazu „brymzen", ktorý si akýmsi nevysvetliteľným krokom integrovať naše tradičné jedlá do smerníc Európskej únie našiel cestu do nemčiny, ale nevedia si predstaviť tú bielu vec za ňou. Skrehnuté ruky si ohrievajú o šálky s horúcim čajom, do ktorých si vykydli štamperlíky 52% slivovice, ktorú volajú „Becher-ofká!". Silu našej pálenky si už vyskúšali, pričom ich žalúdky, zvyknuté na „silné šnapsy" (ako hovoria s neskrývanou pýchou pred nami „ausländermi", hoci pre nás sú to iba sladké likéry), ostali minulý rok po požití našej vianočnej „domáckovice" so šesťdesiatimi percentami vyvrátené naruby. pokračovanie článku
Sú situácie, ktoré sa volajú „to nevymyslíš", alebo jednoducho „deň blbec". Všetci ich milujeme - spadnú vám kľúče od auta do kanála práve keď ste šli otvoriť dvere a vy už teraz idete neskoro na celo firemný meeting. Vybuchli ste sa stojac pred dverami svojho bytu v trenkách a papučiach so smeťákom v ruke. Alebo ste super nahodená panička, dnes s extra vyladenými vysokými lodičkami a lesklými pančuškami, a vždy keď sa idete zohnúť pre dvadsať eurovku, ktorú vám vyfúkol vietor z ruky, sa papierik zdvihne a odfúkne ho ďalej, a vy pobehujete ako hus pred cestujúcimi čakajúcimi na zastávke. Alebo ... a teraz to príde ... kúpili ste si nové tretry a ... pokračovanie článku
Začala som písať. Pravidelne, i dva tri články za jeden večer. A začalo to článkom o Čiernej knihe Orhana Pamuka a o tom, ako sa všetci snažíme byť niekým iným. A ja som písala o svojich hrdinoch, ktorých som mala keď som bola malá. Ale čítala som ďalej tú knihu, ktorej jednou z hlavných čŕt bolo napodobňovanie, žitie života niekoho iného, byť niekým iným, ktorú som si pomaly a pozorne vštepovala som mysli, pretože je momentálne pre mňa jedna z najsilnejších. Inšpirácia, možno vzor. A keď som jedného večera ležala večer v posteli a čítala som posledné stránky knihy, prišla som na dve veci. „A aha, teraz ju zabili," ukazujem priateľovi posledných desať strán zo 469 stranového románu. „A do vtedy čo, opisy?" pýta sa priateľ. Kývem hlavou, že áno, opisy. „Turecká telenovela," mávne s úsmevom rukou priateľ a ide po horúci čaj do kuchyne. pokračovanie článku
Ľudská tvár, to ploché lízatko na paličke, ktorú voláme krk. Voňajúce človečinou, lesknúce sa živočíšnym tukom, opuchnuté a ružové, posiate modrými žilkami a ďubkami po uhroch. Zrkadlo ľudského tela a duše. Naša tvár je jedna z najdokonalejších vecí, ktoré kedy pánboh vymyslel, a ak sme obrazom božím, premýšľam celé hodiny ako asi vyzerá tvár božia a čo všetko by sme v nej mohli čítať, pretože áno, naša tvár je vlastne obrovská kniha, hrubá a husto popísaná maličkými písmenami. Môžeme v nej listovať a čítať, prebíjať sa cez každodenné grimasy a tváre, rúbať v nej les poznania, aby sme sa dostali na vrchol svojho pátrania, pretože ona obsahuje v sebe kľúč, kľúč k pochopeniu veľkého tajomstva minulosti. pokračovanie článku
V minulom článku som končila myšlienku záhadou písmen, ktoré sa, ak chceme dosiahnuť najvyššie poznanie, musíme naučiť čítať v tvárach ľudí. A pri onej tajomnosti každého písmena som si spomenula na židovskú kabalu a jej ezoterické učenie významu písmen. Podľa kabaly, každé písmeno má svoje číslo a preto čísla sú rovnako dôležité, a hlavne záhadné a plné tajuplných významov, ako ich písmenoví bratia. Ale významy a dôležitosť čísiel opisujú aj iné náboženstvá a moderné kulty. Objavujú sa v každom historickom období, prežívajú krviprelievajúce pády a vzniky každého impéria, prekonávajú kultúrne revolúcie a hromadné popravy. A noví vykladači im dávajú nové a ešte hlbšie významy, aké im prisúdili ich predchodcovia. pokračovanie článku
V minulom článku o Tureckých dečkách sa diskutéri, mnohí môjmu srdcu drahí, rozpamätávali na mnohé nepríjemnosti z detských čias, ako napríklad vyrovnávanie strapcov na kobercoch, alebo škrobenie záclon a podobné chuťovky z domácností našich mám a starých mám za mladi. Bolo to veselé a milé, asi ako to slnečné ráno, keď som sa rozhodla, že v ten deň nepôjdem do práce autom, ale autobusom. Na zastávke Stanica Nové Mesto autobus otvoril dvere, ľudia vystúpili a nastúpili, dvere sa zavreli a my sme sa pohli okolo Kuchajdy a Lake Side-u k zastávke pri Poluse. A vtedy sa to stalo. pokračovanie článku
Prvý november prišiel, aj odišiel. A ja som ho celý strávila počúvaním rádia. Donekonečna tam dávali obsiahle reportáže z rôznych kútov Slovenska o ich tradíciách na „Dušičky". Tradície, minulosť, spomienky, mŕtvi mrznúci v zemi, rodina a známi mrznúci postávajúc nad nimi, proste všetko iné len nie ležať so sopľami v posteli. Starý otec sa na mňa isto tešil. Veď sme veľa rokov bývali spolu pod jednou strechou, vlastne pod tou strechou sme bývali s ďalšími x ľuďmi v paneláku, takže radšej napíšem, že sme spolu nažívali v jednej veselej domácnosti. pokračovanie článku
Začalo to jednoducho -otvorila som dvere a vstúpila do kníhkupectva. Poznáte to. Keď vstúpite do kníhkupectva, je to akoby ste vstúpili tajomnou bránou do čarovného sveta príbehov. Pestré farby, rôzne obrázky, fotografie, veľké i malé písmená, to všetko na vás volá, láka váš pohľad a vašu pozornosť. Kričí na vás šokujúcimi faktami palcových titulkov, či ticho láka do osídiel malou kurzívou na spodku obalu. Samé tajuplné názvy, či jednoznačné prehlásenia, jedny ešte viac zamotávajúce čitateľovu hlavu, druhé fackujúce svojou priamočiarosťou. A medzi týmto celým literárnym virvarom som ju zbadala. Knihu, ktorá obsahuje hlbšiu pravdu, aká by sa po prvom prelistovaní mohla zdať. Knihu s názvom Simon´s cat. pokračovanie článku
Jedného dňa sme sa rozhodli - napíšeme knižku. Držali sme náš cestovný denníček v rukách - hrubé strany polepené desiatkami vstupeniek, platobných potvrdeniek, obalov z cukríkov a štítkov z batožiny, a nahusto popísané drobným písmom každodenného zodpovedného zapisovania - a v mysliach nám zrel plán: „, Prepíšeme každučký deň po dni a pridáme zopár fotiek, nejaké naskenované stránky, a knižka je hotová. Už len vydať." Pred očami sa nám točila knižôčka ako na zlatom podstavci a naše oči svietili: „Áno! To je presne to, čo urobíme!" A tak sa to stalo. pokračovanie článku
Cesty osudu sú nevyspytateľné a možno to tak nejaká vyššia moc chcela a cielene zviedla knihu, ktorú teraz čítam, so mnou dokopy. Máme totiž okrem jej obsahu jednu tematickú vec spoločnú - autor knihy je z Turecka, i jej obsah je zasadený do tejto krajiny. Zaujímavé, že som sa ku knihe, takmer náhodou, dostala až keď sme sa vrátili z Turecka, až keď sme o našej výprave napísali knižku, a až keď prvý ošiaľ jej vydania ustal a naše myšlienky opäť zapadli do pokojných koľají všedných dní. Všetko do seba zapadlo. pokračovanie článku
Práve čítam jednu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Čierna kniha od Orhana Pamuka. Je to veľmi zaujímavá kniha, a možno jej názov „Čierna" má v sebe viac pravdy, a vystihuje viac podstaty jej hrdinov, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Knihu sme dostali zadarmo, ako odpustok vydavateľstva za to, že nám inú knihu dodali neskoro. To v človeku vyvoláva akúsi predstavu menejcennosti tejto knihy, hoci na ne vtedy neexistoval dôvod. Ale jednako som k nej tak pristupovala a nadlho zapadla prachom „zbytočnosti", bez toho, aby som si prečítala čo i len popis obsahu na prebale. A možno k tomu pomohla aj obálka - čierno sivá, s nízko plaziacimi sa bielymi kúdolmi dymu (na celkom čiernom tieni nočného okolia) nasýtenými ťažkými kvapkami vlhkosti a ťahajúcimi sa ponad čiernu postavu človeka s rukami vo vreckách. pokračovanie článku
Teplá, suchá a slnečná jeseň je požehnaním pre cyklistu. Slnko svieti, trochu do očí, ale od letnej žiary vypaľujúcej všetko do biela, je to len taký tri krát vylúhovaný Popradský čaj. Všetko je ešte zelené, živé a bohaté, hoci už sa čo-to začína zafarbovať do zlatova a opadať, niekedy aj s konármi alebo úplne celými hrubými haluzami. Život veľmi jemne a elegantne pomaly strieda spánok, tichý, podobný smrti. Je to taká hra kontrastov plná prekvapení. pokračovanie článku
Krstná matka je Ovca. Lebo.... lebo ovca. Vlastne toto je ovca s veľkým O. Pretože je to veľká a mocná Ovca, ktorá žije svojím skrytým ale bohatým životom. Má bielu „čubrinu“ (to je taká ta kučeravá ofinka) na hlave a guľatý kučeravý chvostík. A v stredu dňa 07.09.2011 prišla a pokrstila naše dielo. Knižočku, veselý cestopis o našej ceste po východnom Turecku, ktorú sme spoločne s Jožkom napísali, zoradili a vytlačili. Pokrstila ju silným tureckým čajom, čo zanechalo na jej obale zvlnené tmavé škvrny. pokračovanie článku
... posledné pokračovanie malej ochutnávky nášho denníčka o potulkách Východným Tureckom pod názvom Operácia Maximus. Vitajte a bavte sa... a vidíme sa! .... pokračovanie článku
... pokračovanie malej ochutnávky nášho denníčka o potulkách Východným Tureckom pod názvom Operácia Maximus. Vitajte a bavte sa... pokračovanie článku
Milí priatelia, sen sa stal skutočnosťou a my držíme v rukách naše "dieťa". Je to tu! Náš dlho pripravovaný, ešte dlhšie upravovaný, donekonečna pidlený a šolichaný, vymojkaný a neuveriteľne napäto očakávaný denníček z našich potuliek po Východnom Turecku je hotový! A je presne taký, aký sme si ho vysnili - veselý, zábavný, našlapaný veselými príbehmi, i situáciami, z ktorých behá mráz po chrbte - proste jedna totálna pecka!, farebný, kvalitný a hlavne vytlačený a ešte hlavnejšie - ready to go! Pozívam Vás máličko nahliadnuť do tajov jeho stránok... Bavte sa smelo ... pokračovanie článku
Tak ako minulý rok, tak aj tento rok sme vedeli, že sa zúčastníme niektorej z etáp charitatívneho medzinárodného cyklo projektu Na bicykli deťom na pomoc deťom chorým na rakovinu, pod organizačnou taktovkou občianskeho združenia Deťom pre život a nadačného fondu Na kole dětem. Je proste úžasné spojiť činnosť, ktorú máte veľmi radi, s ľuďmi, ktorých máte veľmi radi, s takým vysokým cieľom ako pomôcť deťom s najťažším ochorením. Nedostanete žiaden pohár, ani medailu. Tými vám sú blažený pocit pomoci a prispenia dobrej veci v spoločnosti priateľov, a neopísateľný pocit bratstva a vzájomnej pochvaly keď si v cieli podávate navzájom ruky. A ak to ešte nie sú vaši priatelia, na konci vašej etapy sa nimi určite stanú. Je to totiž taký úžasný „ein-topf-bordel" cyklistických náruživcov na oceľových strojoch z čias Eddyho Merckxa, mladých plašákov na karbónoch, pánov vo veku profesorov na univerzitách, policajtov, zubárov a operných spevákov. pokračovanie článku
Človek, ktorý miluje ... ....................... ........................................................... a momentálne je maminou projektu a netradičnej cestopisnej knihy Výchdoné Turecko - Operácia Maximus ................ viac na: http://vychodne-turecko.blogspot.sk/
.....................................................
dvorakova.danagmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
