Človek, ktorý miluje život na plno, vietor vo vlasoch a výhľady ... aj tie v živote ;)Teraz som už matka dvoch detí, samostatne rozbehnutá aromaterapeutka a spoluzakladateľka projektu Outdoormamas..................................................... Zoznam autorových rubrík: Outdoormamas, Východné Turecko (CESTOPIS), bicykel, my love, značka handmade, premýšľam, tuho, kade tade, východ i Slovensko, Irán, Kaukaz, Albánsko, Egypt, Libanon, Sýria, Jordánsko
Keď som o 11:30 stála v ústí doliny, nikto tam nebol. Okrem mňa, jednej maminy, našich detí a rampy. Okrem hlavnej skutočnosti, že sme o 11:30 mali hromadne vyrážať, sa všetko dialo ako zvyčajne, podľa starých dobrých pravidiel.
Ako vznikol projekt Outdoormamas? Jedného mrazivého dňa vo februári sme sa vybrali na výlet - dve baby, štyri malé deti, sneh, -5 stupňov a boby - vlakom z Bratislavy na Popradské pleso. Cesta za oknami vlaku ubiehala fajn. Pokiaľ
Chcela som napísať romantický článok o začínajúcej jari, ale začalo skôr pršať. Ešteže som zabudla na termín kontroly u doktorky a veselo si sedím doma pri počítači. A pracujem. Vždy, keď napíšem jeden dva články (za deň) cítim sa tak strašne vyťažená a prepracovaná. Lebo to je práca, nie zábava. Zabávať sa môžeme pri pive. Písanie je vysoko sofistikovaná práca, predovšetkým na blogu.
Sedím u doktora na kontrolu a poslušne čakám kým na mňa príde rad. Kto čítal môj posledný článok (U doktora) vie, že sa v takejto situácii snažím tam celou svojou bytosťou nebyť. Každopádne nejaký výdobytok modernej doby, napríklad mobilný telefón napeckovaný množstvom vypimpovaných appiek (buhahaha, tí, z vás, ktorí nerozumejú nech sa idú pozrieť do Pelhřimova „ať víš do čeho jdeš"), to vie zabezpečiť.
Šialene sa bojím doktorov. Vlastne je to skôr nedôvera, ako strach. Celé to asi začalo po tom, ako môj muž na priškripnutú chrbticu po páde z bicykla tak, že nemohol na ľavú nohu chodiť, dostal konskú injekciu vitamínu B do zadku. To bolo u nás v Ružinove a bolo to tesne pred tým, ako sme potom v noci utekali na pohotovosť na Antolskú. Povedali nám totiž, ešte než muža poslali s prianím všetkého dobrého domov, že sa máme podľa mužovho trvalého bydliska hlásiť na tej pohotovosti, kam patrí. Keď sa môj muž konečne dostal na rad, bolo už okolo dvoch hodín ráno, tak si ho tam sestrička vyzliekla a prikázala čakať. Lenže vtedy sme hrali s niekým hokej a doktor kukal. Posledné minúty záverečnej tretiny sú najnapínavejšie a tak doktor spoza druhej izby poprosil muža, aby mal „chvilenku strpenia". Bol by aj on šiel kukať, ale s holým zadkom sa nechcel presúšať cez ordinácie a postávať za doktorom.
Že dnes (07.01.) je neoficiálne prvý deň pracovný, mi došlo, keď vonku v nekresťanskom čase ráno trieskali fľašoví smetiari. To sú tí, čo vyberajú kontajnery s nápisom Sklo. A kto niekedy vyhadzoval zo dvadsať fliaš ráno po žúrke vie, aký nekresťanský rámus to vie urobiť. Hlavne ráno na hrobovo tichej ulici. To keď ja som šla onehdy s fľašami, tak to vyliezli i tetky s balkónov, a to som mala až o polovicu menej fliaš ako predpoklad „rámusu" a určite zanedbateľné množstvo v porovnaní s tým, čo vyklopili ráno fľašiari. Druhá indícia, že toto nebude len taký všedný deň na gauči bola, že Joži sa vyparil.
Najhoršie na zlomenom zápästí pravej ruky je odretý ukazováčik ľavej ruky. Stalo sa mi na ňom to, čo sa poväčšinou vždy stáva koži pri dopade na zem, takzvaný cestný lišaj. V mojom prípade by to však mohol byť skôr lišaj snežný. No a s takým snežným lišajom neradno do vody liezť, to mi potvrdí každý, kto mal tú česť potykať si s lišajom akéhokoľvek druhu. Lenže to sa už nedalo vydržať. Medzi prstami pravej ruky, ktoré mi nehybne vykukovali z dlahy, sa začal tvoriť život. Lenže dral sa na svet s úžasným smradom. Po odpuchnutí prvotného úrazového šoku, kedy som mala ruku ako Hellboy, som sa prvý krát pokúsila pohýbať prstami. A vtedy som to pocítila. Známe mazľavé blatko, trochu lepkavé, s ... pieskom? ... asi so žmolkami z deky (inokedy sa to volá pupočné žmolky, ale teraz nie), a smradľavé ako houmlesák, ktorý si celé leto nevyzliekol bundu, ktorú, aby mu ju neukradli, má na sebe nepretržite už 9 rokov.
Jedného dňa som z toľkého varenia mydiel už mala hlavu ako škopek. Sadla som si so šálkou Earl Grey do nášho gauču vystlaného sobími a ovčími kožušinami a dopriavala som si zaslúžený oddych. Vtedy mi to napadlo. Musíš spraviť škatuľky. Darčekové škatuľky. A dvojmesačný maratón začal.
Jedného dňa mi došiel do schránky veľmi hrubý list. Obyčajný, ale naozaj veľmi objemný list. Na mieste odosielateľa bola adresa Nakladateľstvo umelcov maľujúcich ústami a nohami s.r.o. A tak som list otvorila. Sprvoti som si myslela, že som pravdepodobne niekde podporila nejakú nadáciu alebo neziskovku, či zaklikla čosi na internete. Potom ako som si prečítala obsah priloženého listu, bolo mi jasné, že je to klasický obežník s dojemným listom, žiadajúci dobrovoľné príspevky. V obálke bolo množstvo pohľadníc znázorňujúcich reprodukcie malieb postihnutých umelcov. Bolo mi tej krásnej práce ľúto. Popravde na mňa vôbec nezapôsobil list, pretože citovo ladené posolstvá denno denne odhaľujem na každom kroku či už v médiách, v pracovnom alebo verejnom živote. Jediné, čo na mňa skutočne zapôsobilo, bola samotná existencia oných pohľadníc v mojich rukách.
Jedného slnečného dňa prišiel za mnou môj manžel a povedal: „Čo si navarila žena?“ Haha, ale nie. Teda aj to, ale vtedy v skutočnosti povedal: „Žena, urob mi mydlo.“
Po strašidelnom zážitku s klasickým mydlom od Palmolive - kedy mi z dobiela vysušených lýtok trčali celé kusy kože, ktoré v horskom vetríku vliali ako malé zástavky, a pri každom mojom pošúchaní sa okolo mňa vzniesli celé obláčiky malých bielych lupiniek (pre nezaujatého pozorovateľa, ktorý navyše celú vec musí pozorovať z veľkej diaľky, by sa to mohlo zdať ako taký filmový svetielkový obláčik okolo čarovnej víly, ale v skutočnosti to skôr vyzeralo rovnako odporne, ako keď si tučný ITčkár prehrabne husto lupinaté vlasy a na stôl sa znesie výbuch bielych lupín) - som sa rozhodla konať.
Rada si chodím zabehať po práci hore do viníc. Vinice sú také vzdušné, kopcovité a zvlnené, zelené a svieže, a v ich zastrihaných korunkách a v pooraných hriadkach medzi sadmi vidno dotyk starostlivej ľudskej ruky. Je úžasné koľko zelenej farby tam je. Zelená je život. Ak je niečo vo francúzskom múzeu v oddelení Étalon vystavené pod slovom Život, tak je to kýbeľ zelenej farby. Asi preto si ju pýtalo aj nejaké mydlo.
Písať o sebe je vždy to najťažšie, a najľahšie zároveň. Lebo nie je nič jednoduchšie ako počúvať svoje vlastné myšlienky, klásť písmeno po písmene svoje názory na papier, kde Vám nik neodpovedá, ani neodporuje, a Vy si veselo pokračujete vo svojich litániach bez hraníc. Ale ak Vás šibalka Štastena obdarila darom sebakritiky, niet súčasne nič ťažšieho. A preto, keď som mala napísať do profilovky jedného internetového portálu, združujúceho píšuce hlavičky, niečo „O mne", prišli mi na rozum len dve vety: „Milujem les. Svojho manžela, a bicykel."
„Vždy som chcela robiť mydlá," odpovedám na všetky tie prekvapené tváre pýtajúce sa, že ako mi to napadlo. Bol to taký môj tajný sen už od mladi. My sme totiž doma nikdy nemali voňavé mydlá. A keď po komáči došiel taký voňavý zázrak menom Fa, tak sme mali prísny zákaz ho použiť a šup s ním do prádla. A tam pekne pár rokov tvrdlo v skrini, pričom ani s najväčším vypätím som nedokázala oceniť mydlovú vôňu bavlnených tričiek a kockovaných flaneliek. Lebo keď ja som bola malá, tak vtedy sa svet okolo mňa delil na komáč a dobu „po komáči".
Konečne ich mám doma. Sú malé, červené, niektoré tvrdé, iné mäkké a svojou jasne oranžovou farbou mi zafarbili tašku z vnútra. Ale sú moje. A sú ťažko vybojované. Ruky mám v jednom ohni a môj vlnený sveter vyfasoval zopár zádrapkov. Takmer som si ho ani nemusela brať so sebou. Pretože hoci je dnes 27.novembra, keď sa slnko oprelo do chrbta, na čelo mi vyrazil pot.
Vraciame sa pod našu základňu a proste čakáme. Priebežne chodíme na pobrežie na veľkú i malú potrebu. Nuž, isté veci nezastaví ani stratený bedeker. Ráno potom dve a pol hodiny brázdime uličky mestečka, ešte úplne vyľudnené, a čakáme kým o 08:00 otvoria turistickú kanceláriu, ktorú sme medzitým pri našich potulkách našli. Presne osem päť naklušeme do kancelárie, ale teta ani ň po anglicky. Nevzdávame sa. Je to naša jediná šanca!
Cesta do Samsunu bola viac než zaujímavá. Vyrážame 20:30 z Ankary a v Samsune by sme mali byť o 04:00. To už by malo vychádzať slnko. Dáme si príjemnú prechádzku zobúdzajúcim sa mestom a potom sa poberieme ďalej na východ. Cestou viac krát stojíme na cik pauzy, ale my sa bojíme vystúpiť, aby nás nezabudli.
Viedeň letisko. Zbalení a vystresovaní sedíme na batohoch v letištnej hale, ale spokojní a šťastní, plní očakávania a odhodlaní všetkému čeliť hlavou napred. Na úvod som nás trochu rozcvičila, aby sme sa trochu prekrvili. Stalo totiž to, že sme ako splašené kury na úteku lietali po letištnej hale hore dole. „Na tabule odletov náš let stále nie je!", s neskrývanou obavou v hlase podávam hlásenie o situácii mlčiacemu Jožkovi. „Na informáciách nič nevedia!", zúfalo mávam rukami pred tetuškou za okienkom, ktorá ani po mojej spartakiáde nestráca kľud a nič nevraviacu kamennú tvár. „Že vraj check- in 42, ale teta na check- ine stále nie je!", vraciam sa panicky zúfalá od okienok. „A prosím Vás, je to naozaj priehradka 42???", vraciam sa s tou istou otázkou opäť k príjemne kamennej pani z informácií. Tá pre istotu overila tentoraz moju požiadavku na počítači. A ten sa nemýli: okienko 42. No ale pri okienku skapal pes!! Tabuľa stále zanovito o našom lete mlčí! Jožko si z nej asi berie príklad a tiež zaryte mlčí. Pravdepodobne sa snaží nestáť v ceste mojej investigácii o tom, čo sa asi tak stalo s naším letom, ktorý má za hodinu odlietať!
Napísať taký cestovateľský denník je ťažká a zodpovedná vec. Zodpovedná pretože zanechávate po sebe spoveď pre ďalšie generácie, a keď ho už aj necháte zapadať prachom v poličke s ponožkami, budú to určite vaše deti, ktoré ho s nadšením zhlcú hneď po tom, ako ho vyšťúrali vo vašej skrini keď ste neboli doma. Ja som naopak bola pre tajnosti rodičovských zápisníkov vďačné dieťa. Pri mne by ostal nejaký denníček mojich rodičov tam, kde ho zabudli. Ani len tie vianočné darčeky som nikdy neňúrala. A tak sa bežne u nás doma stávalo, že som dostávala vianočné darčeky priebežne počas roka - keď ich naši priebežne nachádzali. Takže ak aj niektorý z mojich rodičov napísal nejaké veľdielo, ostane navždy zabudnuté.
Veľa vody sa presypalo, veľa piesku prelialo. Už to bude aj hádam vyše pol roka. Zima búcha na okná a cez staré tesnenia sa potichu ale vytrvalo vkráda dnu, zanechávajúc za sebou stopy v podobe zarosených spodkov okien na jednej strane a bielych chumáčikov na druhej. Moja babka by prosto povedala: „Ťahá na nohy, sakramentsky." Bazalka a oregano so žltými listami na parapete konečne pochopili, že áno, bude už len chladnejšie, a dali sa do spacieho módu. Keď som naposledy písala o Východnom Turecku, práve sa zo svojho spacieho módu prebúdzali. Vtedy bol marec. Všetko začínalo rašiť, klíčiť, vyliezať. Psie hovná smrdeli na sto honov, a hnedé bačoriny znemožňovali ľuďom skracovať si cestu cez trávu. To bola paráda. Aspoň raz v roku ľudia chodili presne tak, ako im to predurčili projektanti z osemdesiateho páteho.
